Boli to naozaj strašné chvíle. „Zdalo sa, akoby sa samo nebo nad nami zavrelo... Srdce krvácalo národnou bolesťou a noviny ešte špinili a tupili Čechov hanebným spôsobom, mená českých úradníkov uverejňovali často so štipľavými poznámkami.“
Spomienky na pohnuté chvíle patria Josefovi Jiráskovi, profesorovi slovenčiny na bratislavskom reálnom gymnáziu.
Je jedným z tisícov vyhnaných Čechov, ktorí sú dôkazom toho, že vojnový slovenský štát sa nespája len s holokaustom. Ešte pred perzekúciou Židov a Rómov prišli na rad českí občania.
Národnostné čistky boli veľmi vulgárne a dotkli sa ľudí, ktorí kedysi prišli na zaostalé Slovensko a pomáhali budovať štát, školstvo, kultúru.
Citlivá téma sa dodnes taktne obchádza mlčaním.
Podrezávať Čechov
„Ulicami pochodovala ľudácka mládež, rozbíjala okná a výklady, hulákajúc pri tom v skandovanom rytme: Čech, Maďar, Žid, všetko treba biť... Stĺpy demokratického režimu sa rúcali jeden za druhým... Nechcel som dlhšie na Slovensku zostať, scény, ktorých som bol svedkom, išli skrátka na nervy... Manželku a dcéru som odviezol z Bratislavy do Slovenskej Ľupče a aké bolo moje prekvapenie, keď som ich našiel v plači a strachu. Batožinu mali už prichystanú, chceli odísť, lebo Slováci sa vyhrážali, že budú Čechov podrezávať,“ opisoval Josef Jirásek v svojej knihe Slovensko na rázcestí.
Na Slovensku pracoval dvadsať rokov až do roku 1939.
Nenávistné heslá a pokriky, ktoré vtedy zneli na Slovensku, majú ďaleko od obrazu holubičieho národa. Takisto, ako má agresia ďaleko od kresťanskej morálky, ktorou sa hrdila Hlinkova slovenská ľudová strana - ľudáci.
Z krčiem a mítingov sa surové heslá dostali do ulíc a začali sa realizovať.
Živelné a agresívne
Situácia Čechov na Slovensku sa začala rapídne zhoršovať už po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie Slovenska na jeseň 1938. Nad Európu sa zaťahovali hnedé mračná a rozbitie Československa vyvrcholilo vyhlásením samostatného štátu 14. marca 1939.
Vyháňanie Čechov sa dialo na princípe kolektívnej viny a navyše v čase mieru.
