Alexander Bachnár bude mať o niekoľko týždňov sto rokov. Napriek tomu má stále úžasnú pamäť.
Odkiaľ pochádzate?
"Narodil som sa a vyrastal v Topoľčanoch. V tom čase malo mesto okolo osemtisíc obyvateľov, z ktorých takmer tretinu tvorili židia. Okrem cukrovaru a stolárskej dielne tu nebola žiadna fabrika.
Každý štvrtok sa konal v Topoľčanoch takzvaný jarmok, kde chodili ľudia z najbližšieho okolia a predávali svoje poľnohospodárske produkty. Kupcami boli prevažne židia. Prakticky celé hlavné námestie bolo židovské."
Na čo si najradšej spomínate zo svojho detstva?
"Čo som mal najradšej? Futbal. A ešte knihy. Čudovali by ste sa, ktorá bola moja prvá..."
Netuším...
"Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Za to, že som si ju mohol prečítať, vďačím vedúcemu mestskej knižnice pánovi Drašárovi. Bol to Čech, tak ako väčšina kultúrnych a pedagogických pracovníkov za prvej republiky."
Slovenský štát 1939 - 1945
- Prečo Slováci mlčali, keď im brali susedov?
- Zakázali Babičku aj Robinsona. Čoho sa ľudáci báli?
- Ako bojovali Slováci na východnom fronte?
- Keď trénera zháňalo gestapo, hráči ho kryli
- Kto boli mocní muži slovenského štátu?
Čítajte v špeciálnej 16-stranovej prílohe v denníku SME v utorok 12. marca.
Ako sa vám vodilo za prvej republiky?
"Pochádzam z desiatich súrodencov. Boli sme chudobná rodina, odkázaná na sociálnu pomoc židovskej náboženskej obce. Jediný deň, keď sme si dovolili viac, bol piatok večer, keď židia oslavujú príchod svojho šabatu. Zapálili sa dve sviečky, maminka povedala požehnanie a jedli sme kóšer hydinu. A keď hovorím kóšer, bolo to veľmi relatívne.
Pán rabín, ktorý hodnotil mäso, vedel, že na ďalšiu sliepku nemáme peniaze, takže aj keď tá naša nebola kóšer, pán rabín ju za takú označil a potom si to vymodlil u boha. Celá rodina sa venovala remeslu, jediný, kto mohol študovať, som bol ja."
Kde ste študovali?
"V meštianke v Topoľčanoch, potom na gymnáziu v Nitre, ktoré som však musel opustiť. Hoci som bol dobrý žiak, dostal som štvorku z kreslenia. potom na gymnáziu v Prievidzi. Tu som býval u pani Löwingerovej za tridsať korún mesačne v izbe, ktorá bola na povale jej bytu.
Na obedy som chodil do židovských rodín, ale nie každý deň. Nehladoval som len vďaka spolužiakovi a kamarátovi Richardovi Heimannovi, ktorý bol synom najbohatšieho žida v Prievidzi a nosil do školy namiesto jednej desiaty dve. Jednu pre seba a druhú pre mňa. Popoludní som sa ešte mohol u nich zastaviť na koláč a kakao."
Nasvedčovalo niečo po vzniku slovenského štátu, že sa váš život a život vašich príbuzných výrazne zmení?
"Po maturite na prievidzskom gymnáziu som odišiel študovať na Pedagogickú akadémiu do Bratislavy, ale musel som ju opustiť, lebo začal platiť Židovský kódex.
Židia na Slovensku si mysleli, že to bude iba taká epizóda a čochvíľa sa všetko vráti do starých koľají. Ale tragicky sa mýlili. To, čo považovali za koniec perzekúcií, bol iba začiatok. Ja som sa z Bratislavy vrátil do Topoľčian a robil som typografa v tlačiarni."

Kedy ste sa prvýkrát stretli s prejavmi antisemitizmu?
"Viete, táto téma mi stále nedá pokoj. Antisemitizmus považujem za diagnózu, sociálno-psychologickú úchylku. V Topoľčanoch antisemitizmus v surovej forme neexistoval, lebo ľudia boli roky na židov ekonomicky odkázaní. Keby ich vyhnali, nemali by komu predávať svoje sliepky, vajíčka, mlieko...
Do roku 1938 žili židia s ostatnými obyvateľmi Topoľčian bez konfliktov. Starostom mesta bol vždy člen Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ale jeho zástupca a členovia v mestskej rade boli vo viacerých prípadoch židia.
Starosta a náčelník mestských žandárov dokonca na židovské sviatky, napríklad židovský nový rok Rosh Hašana, navštevovali synagógu a mali v nej vyhradené sedadlá v prvom rade. Keď sa však chýlilo ku kritickému obdobiu, ľudáci začali vystupovať aktívnejšie. Čas spolupráce vypršal po zavedení protižidovských nariadení slovenskej vlády."
Ako sa prejavovala diskriminácia židovského obyvateľstva v praxi?