Veteráni uhorských väzníc boli pomermi v Ilave šokovaní, lebo dovtedy mávali politickí väzni vždy mnohé výhody oproti kriminálnikom, teraz to bolo naopak.
Internovaní v Ilave, bez súdu, obhajoby, možnosti odvolania a na neurčitý čas. Presne tak končili tí, ktorých slovenský štát označil za svojich nepriateľov. Stopku vo verejnom živote mali aj po prepustení. Mechanizmy, ktoré rozvinul komunistický režim, už úspešne pred nimi zaviedli do praxe ľudáci.
Študentka učiteľského ústavu Jozefa Závracká zo Zohora sa do Ilavy dostala v roku 1939 krátko pred maturitou.
Rozhodla sa totiž, že v rozhlasovom vysielaní bude rátať gramatické chyby v prejave jedného z najvyšších predstaviteľov štátu aj Hlinkovej ľudovej slovenskej strany Vojtecha Tuku. Spočítala ich presne deväťdesiatdva a so svojím zistením sa pochválila pred spolužiakmi. Ktosi z nich ju udal Hlinkovej garde a ľudácky režim jej to zrátal.
Internovali ju v ilavskej pevnosti bez súdu a akéhokoľvek právneho podkladu. Jej otec a strýko boli v zápasoch za slovenčinu väznení ešte za Uhorska, teraz putovala za mreže ona aj s bratom.
Samotke v ilavskej väznici sa na jeseň 1939 nevyhla ani 80-ročná penzionovaná učiteľka Janka Buday, dlhoročná členka Ľudovej strany.
Roky vychovávala deti k dobru a ťažko znášala, že na zhromaždeniach aj z médií sa na poslucháčov hrnulo neustále štvanie. Sťažovala sa teda pred známymi, že „úroveň rečí vládnych je nízka a ukazuje na ľudí plytkých a málo vzdelaných, bez mravného povedomia a zodpovednosti“.
Gardistom ju z pomsty udala jej prepustená slúžka. Nasledovalo zaistenie. Nebola žiadna šanca, ako by sa mohla brániť.
Desiatky podobných osudov môžeme nájsť v písomných svedectvách, ktoré sa o ilavskom koncentračnom tábore zachovali.
O sebe aj o spoluväzňoch píšu vo svojich knižkách takto napríklad katolícky publicista a národovec Ján Gál-Podďumbiersky, manželka významného štátneho úradníka Mária Janšáková či známy spisovateľ, autor legendárneho sváka Ragana, Elo Šándor.
Aj oni prešli v období ľudáckeho režimu ilavskými samotkami. Bez súdu, advokáta, obhajoby aj možnosti odvolania. Aj bez toho, aby vedeli, ako dlho tam vlastne zostanú.
„Keďže je ešte mnoho duší, ktoré nevedeli pochopiť volanie doby, tieto musia byť zneškodnené, aby pre chúťky jednotlivcov neutrpel celok. A tak slovenská verejnosť musí s povďačnosťou prijať opatrenie vlády ohľadom zriadenia koncentračných táborov,“ písal už 26. novembra 1938 na svojich stránkach ľudácky denník Slovák v článku s príznačným názvom - Biľagovaní! a podtitulkom Slovenská vláda zúčtovala s národniarskymi rozvratníkmi. Samostatná politika za cudzie peniaze. Pripravujú sa koncentračné tábory.
