„V slovenskom štáte vyšlo dovedna 3927 knižných jednotiek, z ktorých najviac pripadá na krásnu prózu... Celkove vyšlo za päť rokov priemerne každý deň 2 knihy... Tvorivý duch národa pustil sa do kolosálnej činnosti a utvoril obdivuhodné formy života kultúrneho.“
Tieto vety hlásala propaganda z generálneho sekretariátu Hlinkovej strany v roku 1944 a obdivovatelia vojnovej republiky podobné tvrdenia preberajú dodnes.
Zamlčiavajú však, koľko z týchto produktov tvorili propagandistické, stranícke, rasistické či pronacistické diela a nespomínajú ani čierny zoznam zakázaných kníh a autorov vyraďovaných zo slovenských knižníc.
Kde sa pália knihy, budú sa aj ľudia
Predstavitelia vojnového režimu našli inšpiráciu v tretej ríši aj v zásahoch proti nezávislej kultúre a zvlášť literatúre.
V ľudáckej tlači sa už v tridsiatych rokoch 20. storočia objavovali hlasy po usmernení kultúry a prekážalo nejedno dielo moderného umenia, ale aj zásadné diela svetovej tvorby.
V denníku Hlinkovej strany Slovák útočili proti progresívnemu umeniu, prózam Gejzu Vámoša či maľbám Cypriána Majerníka, ale na začiatku roku 1942, krátko pred spustením deportácií, prekážal aj taký Guy de Maupassant.
Katolícke noviny to zdôvodňovali tým, že „odstránený má byť aj sám nezdravý, národu osudne škodlivý duch“ a opakovali klišé, že pri literatúre je „poslaním budovať a upevňovať národné hodnoty“.
Dlhoročné tendencie sa mohli realizovať až po vyhlásení autonómie a vzniku vazalského režimu na Slovensku. Proces, ktorý viedol v Európe k hromadnému ničeniu kníh uprostred takzvaného storočia pokroku, nazval venezuelský znalec Fernando Báez v knihe Všeobecné dejiny ničenia kníh pojmom bibliokaust.
Pripomenul v nej aj slová Heinricha Heineho, ktorý vo svojom diele Almansor z roku 1821 napísal: „Kde sa pália knihy, tam sa nakoniec pália aj ľudia.“
