Jozef Tiso patrí medzi najkontroverznejšie osobnosti slovenských dejín. Buď je posunutý na piedestál priam božskej nedotknuteľnosti, alebo démonizovaný a uvrhnutý do zabudnutia.
Tiso vstúpil do aktívneho politického života ako 31-ročný kňaz, bezprostredne po vytvorení česko-slovenského štátu v roku 1918.
Vďaka svojmu rozhľadu, nesporným organizačným schopnostiam, publikačnej i rečníckej pohotovosti však rýchlo stúpal po funkcionárskom rebríčku v štruktúrach Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorej hlavným cieľom bolo dosiahnutie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky.
Pri vnútorných sporoch v strane stál vždy lojálne po boku Andreja Hlinku a postupne sa vypracoval na post jedného z najvážnejších kandidátov na prevzatie vodcovskej funkcie po starnúcom predsedovi.
Dejiny sú plné paradoxov. Jedným z nich bola aj skutočnosť, že keď na jeseň 1938 dosiahla HSĽS svoj hlavný politický cieľ - autonómiu Slovenska, začala pre Jozefa Tisa najdramatickejšia a v konečnom dôsledku ľudsky i politicky tragická etapa jeho mnohostranného verejného, kňazského i osobného života.
Nový štát z vôle Hitlera
Tiso odišiel 13. marca 1939 na rokovania do Berlína s Adolfom Hitlerom. Nacistický vodca od neho ultimatívne žiadal, aby sa Slovensko ihneď osamostatnilo, inak bude jeho celé územie obsadené horthyovským Maďarskom. Tiso odmietol.
Na druhý deň, v tiesnivej atmosfére strachu a neistoty, sucho a bez akéhokoľvek pátosu tlmočil na rokovaní slovenského snemu prítomným poslancom obsah svojho rokovania v Berlíne. Zvlášť zdôraznil, že Adolf Hitler žiada uskutočniť zásadný štátoprávny akt bleskovo.
V rokovacej sále nezaznel ani formálny potlesk, ani diskusia, nehlasovalo sa. Poslanci vstali, zaspievali hymnickú pieseň Hej Slováci - a takýmto netradičným spôsobom pribudol na mape Európy nový štát.
V októbri 1939 slovenský snem jednohlasne zvolil Tisa za prezidenta. Ešte predtým sa stal aj predsedom samovládnucej HSĽS, ktorá mu v roku 1942 prisúdila oficiálny titul vodca. Zatiaľ čo prezidentská funkcia v zmysle ústavy bola viac reprezentatívna, post predsedu HSĽS bol pre Tisa kľúčový.
Radikáli na čele s Alexandrom Machom a Vojtechom Tukom sa už od roku 1939 usilovali o získanie rozhodujúcich mocenských pozícií v štáte. A to na úkor konzervatívno-klerikálneho krídla zoskupeného okolo predsedu strany a prezidenta Tisa. Tento zápas sa skončil v polovici roka 1942 úplným víťazstvom konzervatívnej skupiny.
Tiso porazil radikálov vo vládnom tábore ich vlastnými zbraňami: prehĺbením kolaborácie s Nemeckom, zavedením vodcovského princípu, ako aj radikálnym riešením židovskej otázky. Tiso však zaplatil za toto „víťazstvo“ vysokú cenu.
