Gábor Zászlós sa narodil 7. apríla 1951 v Bratislave. Vyrastal v obci Trhová Hradská pri Dunajskej Strede spolu s tromi súrodencami, v skromných pomeroch.
Školskú dochádzku započal v maďarskej základnej škole, neskôr prestúpil do slovenskej školy a študentskú éru, aspoň načas, uzavrel v Lesníckom odbornom učilišti v Modre.
Následne začal v roku 1968 pracovať ako robotník v lesnom závode v Dunajskej Strede a práve počas práce v lese ho zastihla aj správa o vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
V ten deň, nič netušiac, nastúpili s kolegami ako obvykle do práce. Až pracovníci z okresného závodu im prišli do lesa oznámiť, čo sa v krajine deje. Bezradný šéf všetkých v neistote poslal domov. „Keď som odchádzal z roboty, tak oproti mne išla kolóna bojových vojenských vozidiel. Pre mňa ako mladého chlapca to bol silný moment, keď som videl pred domami stáť ženy, ktoré plakali a utierali si slzy do záster.“
Na štúdiách v Prahe
Gábor sa neskôr po invázii sovietskych vojsk zamestnal ako pomocný robotník v pozemných stavbách v Bratislave, no nevzdal sa svojej túžby po ďalšom štúdiu.
Popri práci začal navštevovať Strednú všeobecnovzdelávaciu školu – dnes
Post Bellum
- je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
- Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
- Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
- Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
gymnázium – na Dunajskej ulici a vďaka svojej húževnatosti sa mu napokon podarilo dostať na Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe.
Štúdium v Prahe Gábor vnímal ako veľkú výzvu, no zároveň aj ako bremeno zodpovednosti. „Predstavte si situáciu, že odchádzate do Prahy na vysokú školu a ste zatiaľ prvý z obce, ktorý ide na výšku a rovno na Karlovu Univerzitu. Pod tou ťarchou zodpovednosti mi ani nenapadlo, že by som opakoval ročník alebo odložil skúšku.“
Väčšinu času preto venoval škole, ale prirodzene sa neubránil ani čaru pražskej atmosféry, ktorá z neho urobila vnímavého Čechoslováka.
Spoluposlucháči z Právnickej fakulty raz Gábora nahovorili, aby s nimi absolvoval výlet do Budapešte, keďže ako jediný z nich ovládal maďarčinu. O Budapešti sa podľa Gáborových slov v tej dobe hovorilo ako o „Paríži východu“.
Napriek totalitnej povahe systému v Maďarsku, nebolo súkromné vlastníctvo do bodky zlikvidované. A tak zatiaľ čo sa v Československu „husákovsky dôkladne“ uplatňovala normalizácia, skupinka vyše tucta študentov sa na budapeštianskej vlakovej stanici nestíhala čudovať, že vidí stánky s Coca-Colou a džínsami. „O takom niečom sa predtým v Československu ani nechyrovalo.“
Ostrovček nezávislosti na sídlisku v Dunajskej Strede
Po ukončení štúdia a absolvovaní vojenskej služby sa Gábor na prelome rokov 1979/1980 vrátil na Slovensko a rok pracoval ako podnikový právnik pre Jednotu – spotrebné družstvo.
Pomáhala väzňom v Jáchymove. Do jedného sa zaľúbila a vydala sa Čítajte Neskôr nastúpil ako právnik na Poľnohospodárskom družstve v Lehniciach. Práve na dunajskostredskom sídlisku navzdory normalizačnej jednotvárnosti prekvitala myšlienková rôznorodosť. Na jednom mieste sa tu na počiatku 80. rokov zišlo niekoľko mladých rodín a ľudí, ktorí sa rovnako ako Gábor s manželkou vrátili z vysokoškolského štúdia (z Prahy, Budapešti, či bulharského Plovdivu) a začali sa pravidelne stretávať a otvorene diskutovať.
„Pri víne sme menili svet. I keď len v teoretickej rovine,“ zachytáva atmosféru Gábor. Keďže pre nich neexistovala rečová bariéra, udržiavali čulý kontakt aj s maďarským prostredím. Navštevovali divadlo v Maďarsku a čítali maďarské knihy, noviny a časopisy, ktoré si medzi sebou navzájom vymieňali. Vďaka tomu vnímali rozdielny vývoj predrevolučného obdobia v Maďarsku, ktoré malo pred Československom veľký náskok.
Dôkazom toho bol aj tzv. Paneurópsky piknik, ktorého sa v auguste 1989 zúčastnil Gábor so svojou rodinou. Túto „piknikovú“ udalosť zorganizovala Paneurópska únia v spolupráci s maďarskou opozíciou a disentom ako prejav túžby po uvoľnení hraníc a symbolicky sa pri nej na niekoľko hodín otvorila rakúsko-maďarská hranica neďaleko mesta Šopron.
Mnoho občanov NDR vtedy využilo túto udalosť na útek cez Maďarsko na Západ, no dnes je táto akcia považovaná najmä za jeden z prvých krokov vedúcich k pádu Železnej opony.
„Vtedy sa tam na rakúskej hranici strihali drôty. Syna som vzal na ramená, zobrali sme aj kúsok drôtu a prešli sme hranice. Iba tak symbolicky, aby sme boli v Rakúsku.“
(zdroj: archív pamätníka)Zo sídliska do parlamentu
Nevediac o tom, čo sa dňa 17. novembra 1989 udialo v Prahe, založili hlavní predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku 18. novembra politické hnutie – Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI).
Gajdošík: Kto mal stranícku knižku, ten mal aj pravdu Čítajte Dokázali tak promptne reagovať na pražské násilné udalosti a vzápätí sa spojiť s predstaviteľmi českej a slovenskej opozície. Predstavitelia MNI čoskoro oslovili na spoluprácu aj Gábora: „László Szigeti, Oszkár Világi a novinár László Barak raz večer zazvonili u nás na byte a začali hovoriť o tom, že by som mal kandidovať za poslanca.
Logicky som uvažoval, že za poslanca do mestského zastupiteľstva u nás v Dunajskej Strede. No o chvíľu sa z nich vykľulo, že do parlamentu.“ Napokon sa z Gábora stal nielen poslanec, ale aj podpredseda Slovenskej národnej rady.
Po kooptovaní do parlamentu začiatkom roku 1990 nastal pre Gábora hotový kolotoč. „To obdobie bolo emotívne veľmi silné a dynamické. V parlamente sme rokovali od rána do noci.“ V zmysle rozvíjania straníckej plurality uvítal, že vznikli ďalšie dva subjekty zastupujúce maďarskú menšinu – Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie.
Považuje však za chybu Spolužitia, že svoju agendu nastoľovali na báze národnostného princípu a vyhľadávali viac konflikt než spoluprácu. Pretože podľa Gábora len kooperáciou a kompromismi sa dajú presadzovať spoločné záujmy a dosahovať dobré veci. „Politik nemôže byť sólistom, politik má stavať mosty.“
V prvej Mečiarovej vláde
Do volieb v júni 1990 vstupovala MNI spoločne s Verejnosťou proti násiliu (VPN) a Gábor sa stal podpredsedom vlády pre legislatívu v prvej Mečiarovej vláde. Najvýznamnejším aktom a psychologickým odkazom pre spoločnosť bolo zrušenie vedúcej úlohy KSČ, ktorá bola zakotvená v ústave.
Malý vnuk a stará mama spolu prežili v Terezíne, tehotná mama sa skrývala Čítajte Tým sa vlastne vytvorili základné podmienky pre existenciu pluralitnej spoločnosti, keďže bol priestor na zakladanie nových politických strán. Takisto sa vytvoril priestor na rozmanité občianske aktivity, ktoré za éry socializmu nemohli fungovať.
Na Vladimíra Mečiara spomína ako na človeka, ktorý síce intelektom zaostával za mnohými predstaviteľmi Nežnej revolúcie, no jeho sila tkvela najmä v tom, že dokonale ovládal organizáciu štátnej správy a praktické otázky výkonu moci, čo bolo ľuďom z akademického, literárneho či umeleckého prostredia celkom cudzie.
Vo vláde s Mečiarom chýbala – ako hovorí Gábor – ľudská dimenzia. Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepripustil a komunikácia s členmi vlády prebiehala výhradne len na vládnych rokovaniach. Až keď bol po necelom roku vládnutia z funkcie odvolaný, nový premiér Ján Čarnogurský zaviedol podľa českého vzoru Petra Pitharta ranné stretnutia podpredsedov vlády, aby spoločne preberali pracovné, ale i celkom obyčajné záležitosti.
Pohľad späť
Dnes s odstupom času Gábor pripúšťa, že MNI aj VPN urobili veľa chýb, no ani na okamih nespochybňuje vtedajší úmysel revolučných aktérov konať v prospech verejného blaha a verejného záujmu. Snažili sa uplatňovať najmä morálny étos a občiansky princíp, i keď priznáva, že aj ich vinou a neskúsenosťou sa tieto ideály naplnili len čiastočne.
Vtĺkali nám do hláv, že nemáme ľudské práva, keďže nie sme ľudia, ale triedni nepriatelia Čítajte „Predstavte si, že funguje veľmi jasne štruktúrovaná totalitná moc a jej predstavitelia ovládajú mechanizmus riadenia štátu.
A teraz príde skupina amatérov, s obrovskou nádejou a s podporou obyvateľstva na zmeny, že treba pretvoriť totalitný systém na slobodný, demokratický, právny štát a pluralistickú spoločnosť.“ Napriek tomu však záverom konštatuje: „Bola to obrovská výzva a som rád, že som mohol byť pri tom.“
Po voľbách v roku 1992 Gábor aktívnu politiku opustil. Ešte rok pracoval ako obchodný radca na slovenskej ambasáde v Budapešti a od roku 1993 odišiel do súkromnej sféry, keď začal pracovať pre veľký zahraničný investičný podnik TriGránit. Rozpad Československa vnímal bolestne.
Na českú časť republiky mali totiž spolu s manželkou silné väzby ešte z čias štúdií. „Nechceli sme veriť tomu, že na autostráde smerom do Prahy raz bude hranica. Rozdelenie spoločného štátu bolo pre nás obrovským sklamaním. Novodobá história a súčasnosť Slovenska nás však presvedčuje o tom, že sa zachovali základné princípy fungovania demokratického právneho štátu, čo je pre nás, príslušníkov národnostných menšín mimoriadne uspokojujúcim faktom.“
Gábor sa prednedávnom stal spoluzakladateľom občianskeho združenia Klub ´89. Jeho hlavným zameraním je, v spolupráci s historikmi, podávať čo najviac objektívne udalosti a fakty a prezentovať hodnoty Nežnej revolúcie predovšetkým pred mladou generáciou. „Aby študenti mali možnosť pochopiť, v čom tkvel étos novembra ´89,“ uzatvára.
Autor: Dominika Borbélyová
