Umierali členovia japonskej cisárskej rodiny, mreli príslušníci najvyšších vrstiev, ale aj námorníci a vojaci vo východnej a v južnej Ázii. Bez zjavnej príčiny.
Kým väčšina chorôb prenasledovala chudobných, epidémia beri-beri postihovala v 19. storočí najmä tých v dobrom postavení a tých, ktorí žili v mestách.
Ešte pred 115 rokmi v rusko-japonskej vojne zomrelo na ochorenie beri-beri podľa portálu Atlas Obscura 27-tisíc japonských vojakov. Tých, ktorí zahynuli na následky zranení z boja, bol pritom menej než dvojnásobok.
A to všetko v čase, keď už bola známa liečba beri-beri.
Problémy spojené s ochorením, ktorého názov vychádza z výrazu „beri“, teda slabý, prichádzali vo forme silnej únavy a letargie, pridávala sa podráždenosť, ako aj opuchy a stuhnutie končatín, nechuť do jedla či kŕče a vracanie. Obete často umierali na zastavenie srdca.
Japonský cisár Meidži, ktorý modernizoval Japonsko a otvoril ho Západu, sám zažíval príznaky neduhu, ktorý tu nazývali „kakke“. V Ázii sa objavoval stovky rokov bez toho, aby dokázali identifikovať jeho príčinu. V 19. storočí však nabral rozmery epidémie.
Základná plodina, ktorá bola na vine a ktorú jeme dodnes, však dlho zostávala mimo podozrenia.
