Autor: Marián Leško / Trend
Reakcia Smeru-SD na víťazstvo Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách bola príznačná. Po piatom volebnom sklamaní v rade vedenie partaje vyhlásilo, že „z tejto voľby, na rozdiel od opozičných parlamentných strán, vyšla strana Smer-SD posilnená“.
Po porážke, ktorú pred piatimi rokmi uštedril Robertovi Ficovi Andrej Kiska, a po strate 400-tisíc hlasov v parlamentných voľbách 2016 sa v Smere objavili aj slabé náznaky sebareflexie. Ozvalo sa totiž niekoľko hlasov, že výsledok, aký Smer dosiahol, nezodpovedá očakávaniam funkcionárov a aktivistov strany. Ale ďalšie neúspechy – vo voľbách regionálnych i komunálnych – sa už popierali.
Teraz sa „sebareflexia“ strany dostala na novú úroveň. Už aj z volieb, ktoré kandidát Smeru jasne prehral, vyšla strana akože posilnená.
Základný dôvod, prečo aj prehra je už pre vedenie strany víťazstvom, súvisí s tým, akou stranou je Smer, kto a k čomu ho vedie. Tento politický subjekt nebol založený a ani nikdy nefungoval podľa princípu, že vedenie strany je zodpovedné členom, ale na „demokratickom centralizme“ zvláštneho druhu.
Čo povie centrum, musia straníci bez námietok a odvrávania akceptovať, lebo taká je v Smere demokracia.
Flašíkovské obdobie Smeru
Strana R. Fica vznikla v roku 1999, keď vplyvní podnikatelia, ktorí zbohatli vďaka mečiarovskej privatizácii, pochopili, že ich dovtedajší patrón Vladimír Mečiar odchádza do minulosti. Skupina privatizérov, ktorá hľadala ďalšieho úspešného lídra slovenskej politiky, si vybrala ako jeho nástupcu Roberta Fica.
Mladého, talentovaného a ambiciózneho muža, ktorý v Strane demokratickej ľavice (SDĽ) nezískal postavenie, s akým by bol spokojný.
Okolnosti, za akých Smer vznikal, najlepšie opísal Fedor Flašík.
