Spolupracoval so svetovými režisérmi, staval pre ich filmy Manhattan, diaľnicu aj stredoveké dediny, ktoré vyzerali ako skutočné.
TOMÁŠ BERKA pre SME hovorí o tom, prečo si aj v digitálnej ére dávajú filmári stále fyzicky stavať obrovské dekorácie, a prezrádza, ako sa diváci dajú oklamať napríklad pri naháňačkách akčných hrdinov po vlakoch.
Vo filme The Truman Show je Jim Carrey obklopený kulisami celého mesta, hercami a komparzom, no verí, že žije skutočný život a o tom, že je to celé zinscenované, nemá ani potuchy. Pracovali ste niekedy na kulisách, kde ste sám uverili, že sú skutočné?
Stalo sa mi to dvakrát. Prvýkrát, keď sme stavali Varšavu na nábreží Dunaja v roku 2001 do filmu Uprising (Povstanie). Postavili sme tam osem ulíc a jedno námestie. Všetko sme urobili ako treba, ale vyzeralo to stále príliš rozprávkovo.
Potom jeden Talian, ktorého zavolala produkcia, nakúpil sudy čiernej a sivohnedej farby a všetky tie krásne fasády nám ostriekal strašidelným sajrajtom. Vzápätí zobral čistú vodu, kompresor a začal tú špinu rozmazávať.
Zrazu to vyzeralo ako päťdesiat rokov nevymaľované a opršané mesto. Až vtedy tomu uveríte, keď to má dobrú patinu. K tomu všetky tie dymiace tanky, streľba, horiace budovy a špeciálne efekty to dotvorili tak, že to bolo viac než uveriteľné.
A ten druhý prípad?
Vrcholu klamstva na divákovi sme sa asi dopustili vo filme Hellboy 2.
Zhotovili sme tam štyri ulice New Yorku, piliere Brooklynského mosta a jedno námestíčko. Bola to veľmi prácna dekorácia.
