Je chladné ráno, družina bojovníkov v plnej zbroji stojí pred veľkomoravským kniežaťom, kone fŕkajú a meče sa blyštia. Na povel sa vydávajú do boja. Nie však proti Frankom, ale proti slovanským susedom v pohraničí. Jazda vbieha do osád a bezbranné obete utekajú pred dupotom kopýt.
Obkolesujú mladých chlapcov a dievčatá a spútaný živý tovar putuje na veľkomoravský trh, kde už čakajú židovskí obchodníci. Platia zlatom a otrokov odvádzajú do ďalekých končín, kde dievčatá slúžia v moslimských háremoch a z vykastrovaných chlapcov sú eunusi.
Knieža rozdeľuje zlato bojovníkom. Obchod vynáša natoľko, že všetky manželky a konkubíny kniežaťa nosia šperky a úchvatné ozdoby najvyššej kvality, on sám má meč z najdrahšej ocele, bojovníci sa hrdia kvalitnými kopijami aj ostrohami.
O tisíc rokov vykopú tieto predmety z hĺbky zeme. A budú nám tvrdiť, že Morava bola „veľká“ a máme byť na ňu hrdí.
Čo je však pravdy na odvrátenom obraze našich dávnych predkov ako otrokárov či dokonca lovcov ľudí?
Na trhu Moravanov
„Ak by chceli obchodníci prejsť k trhu Moravanov, nech zaplatia podľa hodnoty tovaru za loď a nech sa voľne plavia ďalej... Kupci, teda Židia a ostatní obchodníci, odkiaľkoľvek prídu, nech platia zákonom stanovené clo tak z otrokov, ako aj z iných vecí...“
“Nakúpení ľudia putovali ďalej na arabské trhy, kde boli podľa písomných správ slovanskí otroci veľmi žiadaní.
„
Tieto vety pochádzajú z Raffelstettenského colného tarifu zo začiatku 10. storočia a opisujú obchod na hraniciach medzi Franskou ríšou a Veľkou Moravou. Priamo hovoria o trhu Moravanov aj o poplatku za otrokov.
Historici sa síce nevedia zhodnúť, kde presne mal ležať „trh Moravanov“, no je isté, že za cudzokrajný tovar ponúkali Moravania včelí med, kožušiny, kone - a otrokov.
