Keď sa matka Adama Šangalu Mara dozvedela, že jej muža obesili, vybehla na dvor, zvolala susedov a začala spievať. Na svojho muža, hoci ju aj deti zjavne bil, spievala monotónnym hlasom improvizovanú dlhú ódu, i keď spomenula aj to zlé.
„Môj gazda, ktorý sa staral o nás viac ako sám milosrdný Boh, už nikdy viac nepríde. Udali, chytili, umučili a obesili ho…
Jano môj, ťažký si život mal. I my sme sa ťa nahnevali, i ubil si nás, i zlý si bol. Tvoja živá ruka bola ťažká, ale ťažšia je teraz tá, ktorá nás už teraz neudrie,“ vykladala nešťastná Mara v románe Adam Šangala od Ladislava Nádaši Jégého.
Keď dospievala, začala hlasno bedákať a kričať. „Ostatné ženy si utierali sukňami slzy a plakali hlasne s ňou. Jedna-druhá z nich vše prestala nariekať a vykladala tiež takým spevavým hlasom ako Mara nejakú udalosť z Janovho života.“
Neľahká úloha ospievať a dramaticky oplakať mŕtveho a pripomenúť melodicky jeho život a charakter bola kedysi bežnou súčasťou rituálov, ktoré sprevádzali skon blízkych u nás.
Nikdy pri nich nechýbali takzvané plačky, ženy, o ktorých sa tradujú legendy, no dnes sú už iba hmlistou spomienkou na časy, keď sa pri rozlúčkovom obrade nemlčalo, ale vášnivo bedákalo.
Drásali si líca do krvi
Plačky existovali na našom území už v predkresťanskom období. „V tom čase ženy oplakávali svojich mŕtvych príbuzných veľmi dramaticky, napríklad si drásali líca až do krvi. Čím viac mali rozdrásanú tvár, tým hlbší bol ich smútok,“ opisuje etnologička Katarína Nádaská.
Prečo takto mŕtvych oplakávali predovšetkým ženy?
