Kam zmizli profesionálky z pohrebov
Dobrá plačka presvedčila všetkých, že mŕtvy bol svätec Čítajte "Jano môj, ťažký si život mal. I my sme sa ťa nahnevali, i ubil si nás, i zlý si bol. Tvoja živá ruka bola ťažká, ale ťažšia je teraz tá, ktorá nás už teraz neudrie,“ vykladala nešťastná Mara v románe Adam Šangala od Ladislava Nádaši Jégého.
Keď dospievala, začala hlasno bedákať a kričať. „Ostatné ženy si utierali sukňami slzy a plakali hlasne s ňou. Jedna-druhá z nich vše prestala nariekať a vykladala tiež takým spevavým hlasom ako Mara nejakú udalosť z Janovho života.“
Neľahká úloha ospievať a dramaticky oplakať mŕtveho a pripomenúť melodicky jeho život a charakter bola kedysi bežnou súčasťou rituálov, ktoré sprevádzali skon blízkych u nás.
Nikdy pri nich nechýbali takzvané plačky, ženy, o ktorých sa tradujú legendy, no dnes sú už iba hmlistou spomienkou na časy, keď sa pri rozlúčkovom obrade nemlčalo, ale vášnivo bedákalo. Prečo to tak muselo byť?
Rozhovor o tom, čo je vlastne advokácia
Advokát Poláček: Vždy, keď rozpletáte prepojenia biznisu a politiky, je to citlivé Čítajte Vo Francúzsku majú advokáti taláre z čias Napoleona, v Británii dokonca nosia parochne, pojednáva sa v historických budovách.
„U nás je to často socialistický realizmus,“ hovorí o chýbajúcej tradícii známy slovenský advokát Pavol Poláček, ktorý zastupoval aj Ústav pamäti národa v spore s českým premiérom Andrejom Babišom.
Odkrýva aj to, či sa u nás prechádzajú advokáti po súdnej sieni, či zaznievajú emotívne príbehy a krik ako v amerických filmoch alebo či je právnik nútený zastupovať aj zločincov. Komentuje i situáciu, v ktorej sa táto profesia nachádza.
"Na Slovensku je advokácia poznačená komunizmom. Štyridsať rokov sme tu právo prekrúcali, ohýbali, zneužívali a to nás dodnes poznačilo. Keď ste vo svete, vidíte väčšiu úctu k pravidlám a to sa prenesie aj do práva. Každá vážna kauza je nakoniec o dvoch, troch základných právnych princípoch. A keď tie princípy nemáme alebo im neveríme, vyzerá to tak, ako to vyzerá," hovorí.
Smutné výstavy, o ktorých sa nehovorí
Vystavovali ich ako zvieratá v klietkach. Ľudské zoo sú hanbou dejín Čítajte Predstavte si rodinku, ktorá na nedeľnom výlete navštívi zoologickú záhradu, zábavný park či slávnu medzinárodnú výstavu. A keď podíde k mrežiam ohrady, nie sú za ňou zvieratá, ale ľudia.
Možno podobná rodinka s malým dieťaťom je oproti, len s tým rozdielom, že oni sú väzni v klietke a sú atrakciou, na ktorú ste sa prišli pozrieť. Vedľa v klietkach sú Afričania, Indiáni či ostrovania z Tichého oceánu.
Výletná rodinka im hodí zvyšok z banánu ako opiciam, otecko múdro prikyvuje o úlohe civilizácie a deti sa im smejú. Potom família odchádza.
Táto scénka nepochádza z hororu. Bola realitou v Európe aj v USA. Od Paríža cez Brusel, Londýn, Hamburg, Turín a New York až po Petrohrad, tam všade ste mohli vidieť uväznené ľudské bytosti, ktoré sa museli predvádzať pred zvedavými davmi. Posledné ľudské zoo fungovali aj po druhej svetovej vojne.
Temnú históriu dokladajú dobové fotografie.
Expedícia na pokraji zdravého rozumu
Chcú dôjsť až na koniec Zeme. Veria, že je to placka Čítajte Klamali nám vraj učitelia v škole aj všetci vedci. No ich podvod sa už čoskoro odhalí. „Bude to najväčšie, najodvážnejšie, najlepšie dobrodružstvo!“ ohlasujú členovia Flat Earth International Conference (FEIC), amerického združenia, ktoré sa chce vydať na výlet do Antarktídy.
Na svojej plavbe chcú dosiahnuť „koniec sveta“ a „raz a navždy“ dokázať, že Zem nie je guľatá. Výprava sa má uskutočniť v roku 2020.
Títo ľudia neveria základným fyzikálnym zákonom o našej planéte, každoročne organizujú konferencie v texaskom Dallase, kde si okrem prednášok môžete kúpiť napríklad odznaky, tričká a hrnčeky s motívom plochej zeme.
Zatiaľ však nie je isté, ako sa do Antarktídy vôbec dostanú, pretože už samotná plavba sa spolieha výlučne na guľatý model Zeme, keďže všetky námorné mapy sú navrhnuté s tým, že Zem je guľatá.
Ktoré celebrity búrajú tabu
Sú slávni a trpia depresiami. Známi ľudia hovoria o mentálnom zdraví čoraz viac Čítajte Niekedy sa zdá, akoby to bola medzi známymi osobnosťami epidémia. Úzkosti, depresie, záchvaty paniky, posttraumatická stresová porucha, popôrodná depresia, bipolárna porucha a množstvo ďalších diagnóz nie sú neznáme pojmy pre desiatky z nich.
Mohlo by to vyzerať tak, že byť súčasťou šoubiznisu nie je med lízať, no zároveň to môže znamenať aj to, že mentálne ochorenia sa naozaj týkajú kohokoľvek a v spoločnosti sú rozšírenejšie, než by sme si chceli priznať.
"Mám bipolárnu poruchu a nehanbím sa za to," oznámila pred pár dňami speváčka Bebe Rexha. "Pre hroznú úzkosť som sa cítila osamelo," vyjadrila sa speváčka Perrie Edwards v rovnakom čase.
V poslednom období tak ide o ďalšie dve osobnosti, ktoré sa rozhodli o svojom stave hovoriť, aby povzbudili ostatných, že s takýmito problémami nie sú sami.
Tip na hit z archívu
Slovenská hra o tróny bola krutejšia ako televízna Čítajte Nie sme v žiadnej fiktívnej krajine Westeros, ale v stredovekom Uhorsku. Nebojuje sa o Železný trón, ale mocenské rozbroje, chladnokrvné vraždy, znásilňovanie a intrigy sú bežnou súčasťou deja.
A je to realita, nie seriál. Ten ani nedokáže zobraziť komplexnosť krutosti života v tejto ére, herci sú dobre živení, s mejkapom na tvári a v slušnom oblečení. Z obrazovky necítiť smrad, pot a podobné pachy typické pre vtedajšiu hygienu.
Ani každodennú smrť, ktorá stredovekého človeka sprevádzala od narodenia a bola prítomná v každom okamihu jeho bytia. Bez toho, aby ho niekto vraždil, bojoval celý život o holé prežitie.
„Dnešný človek si ani nedokáže predstaviť, aké brutality skrývajú naše kroniky,“ hovorí archivár Radoslav Ragač zo Slovenského národného archívu.
Miestami akoby sme nedržali v rukách zápisky dejín, ale scenár. Kto sú miestni Starkovci, Lannisterovci, Boltonovci a aké boli ich osudy?
