Predstavte si rodinku, ktorá na nedeľnom výlete navštívi zoologickú záhradu, zábavný park či slávnu medzinárodnú výstavu. A keď podíde k mrežiam ohrady, nie sú za ňou zvieratá, ale ľudia.
Možno podobná rodinka s malým dieťaťom je oproti, len s tým rozdielom, že oni sú väzni v klietke a sú atrakciou, na ktorú ste sa prišli pozrieť.
Vedľa v klietkach sú Afričania, Indiáni či ostrovania z Tichého oceánu. Výletná rodinka im hodí zvyšok z banánu ako opiciam, otecko múdro prikyvuje o úlohe civilizácie a deti sa im smejú. Potom família odchádza.
Táto scénka nepochádza z hororu. Bola realitou v Európe aj v USA. Od Paríža cez Brusel, Londýn, Hamburg, Turín a New York až po Petrohrad, tam všade ste mohli vidieť uväznené ľudské bytosti, ktoré sa museli predvádzať pred zvedavými davmi.
Posledné ľudské zoo fungovali aj po druhej svetovej vojne.
Temnú históriu dokladajú dobové fotografie.
Príbeh Ota Bengu
Volal sa Ota Benga a narodil sa v roku 1881. Patrí medzi hŕstku spomedzi tisícov obetí, ktoré vystavovali za mrežami ako divé zvieratá, ba zavše aj priamo so zvieratami. Vyčnieva, pretože poznáme jeho meno a osud. Ostatní boli zaujímaví len ako atrakcia.
Ota Benga mohol prežiť život tak ako generácie pred ním, v lesoch Konga pri rieke Kasai. Ibaže to by sa Kongo nesmelo stať kolóniou Belgicka pod patronátom kráľa Leopolda II. Mocnár, ktorého veľkolepé sochy dodnes zdobia Belgicko, získal z Konga ohromné bohatstvo, bolo to však za cenu bezohľadnej politiky, otrokárstva a každodennej brutality. Počet zavraždených obyvateľov sa odhaduje až na desať miliónov.
Patrili medzi nich aj Bengova manželka a deti. Krátko po tom, ako ich našiel zmasakrovaných koloniálnou jednotkou Force Publique, sa sám stal obeťou otrokárov.
Od tej chvíle sa život Ota Bengu radikálne zmenil. Dostal sa do rúk americkému misionárovi a cestovateľovi Samuelovi Phillipsovi Vernerovi. Verner prišiel do Afriky so zvláštnym poslaním.
