Za sto rokov od svojej smrti sa Milan Rastislav Štefánik stihol stať hrdinom, symbolom, legendou, ba dokonca až sekulárnym svätcom, ale v očiach nepriateľov aj dobrodruhom, reakcionárom či agentom imperializmu.
Druhý život Štefánika, ktorý sa odohráva v predstavách a interpretáciách politikov, umelcov, publicistov i obyčajných ľudí, je nemenej zaujímavý a protirečivý ako jeho pozemský život.
Národ aj štát potrebovali hrdinu
Tragická smrť Štefánika nevyhnutne viedla k tomu, že pohľad na neho bol výrazne naplnený emóciami a pátosom. Takým, aký sa objavil aj v týždenníku Slovenské hlasy zopár dní po Štefánikovej smrti.
„Piesňami bohatierskymi budú sa kedysi velebiť jeho činy... – nesmrteľné bude meno Štefánika a nesmrteľné ostanú jeho skutky.“
V podobnom duchu zneli aj mnohé prejavy politikov a legionárov či básne prominentných umelcov. „Nový štát potreboval nové personifikované symboly, ktoré by nahradili tie predchádzajúce z obdobia rakúsko-uhorského mocnárstva. Verejnosť bola na tieto symboly zvyknutá a vyžadovala si ich,“ hovorí český historik a spisovateľ František Emmert.
O prístupe k Štefánikovi za prvej republiky sa často hovorí ako o heroizácii alebo budovaní kultu. Podľa historika Petra Macha zo Slovenskej akadémie vied to niekedy zachádzalo ešte ďalej.
„Štefánik začal fungovať v úlohe národného mučeníka alebo svätca. Dovtedy sme to v slovenskom prostredí nemali,“ opisuje.
