Rázcestník pri vstupe do záhrady v Základnej škole Andreja Sládkoviča v Sliači je mimoriadne bohatý. Ukazuje smer k „brlohu“, „hniezdu“, „divočine“ či k „Artušovmu kruhu“.
Vonku je veterno, chladnejší jarný deň, no ôsmaci a deviataci majú vonku hodinu angličtiny. Pôvodne mali hrať predstavenie Hájnikova žena, s ktorým vystupovali aj vo Francúzsku, ale hlavná predstaviteľka ochorela.
Namiesto toho si teda posadajú do kruhu na pníky a rozprávajú sa o počasí aj o tom, čo vidia okolo seba.
Čaká ich pátracia hra. Podľa zoznamu v angličtine majú nájsť rôzne veci v záhrade, ktoré môžu priniesť či odfotiť na mobil.
Najväčší list, najväčší strom, ovocie, chrobáka, niečo hladké, niečo voňavé, smradľavý list, pichľavý list… Žiaci sa v skupinkách rozídu po záhrade a o pätnásť minút sa stretávajú opäť.
„What was the loudest?“ pýta sa po pátračke angličtinárka Alžbeta Krúpová, čo bolo najhlasnejšie. „Children!“ vykríkne jeden z deviatakov za všeobecného veselia a upozorní tak, že najviac bolo počuť práve deti. A čo ďalšie? Vietor! Včely!
Pocit ospalosti, aký má človek neraz v školskej triede, tu chýba. Žiaci sedia na vlastnoručne zhotovených sedeniach aj na stole, ale každý je duchom prítomný a diskusia je živá.
Keď majú povedať, čo majú v záhrade najradšej alebo aktivitu, ktorú tu najviac ocenili, padá sadenie stromov, divadlo, ale aj čerstvý vzduch.
Činnosť, ktorú v záhrade nemajú radi, majú viacerí spoločnú: trhanie buriny. Jeden zo žiakov spomenie aj to, ako ich učili kosiť a aké to bolo ťažké.
A čo by na záhrade ešte zmenili, ak by mohli? „Ešte viac by sme sa tu mohli učiť,“ spontánne vyhŕkne jedno z dievčat. Jeden z chlapcov si zaželá „minihvezdáreň“ s tým, že by v záhrade mohli v noci prespávať.
Čo je burina, čo kvet
Školská záhrada pri základnej škole Sliač funguje tretí rok v rámci projektu Záhrada, ktorá učí neziskovej organizácie Živica. Tieto záhrady slúžia najmä na vzdelávanie, ale aj na pestovanie a oddych.
