Hry o tróny vyzerali inak, ale boli krvavé
Výpravná séria Hra o tróny sa skončila, padli mestá, krajina sa vyľudnila, rody vymreli. Ako však vyzerali hry o tróny v skutočných dejinách? Čo zažívali pred stáročiami naši predkovia?

Existovali romantické vzťahy? Platilo cirkevné, že sex až po svadbe? Mohli sme v stredoveku vidieť stovky katapultov ostreľujúcich hrady a odohrávali sa bitky tak, ako sme videli v populárnom seriáli?
"Minulosť bola krutá. Boje a vojny boli veľmi časté, dlhé. Ak by sme sa pozerali na to percentuálne, koľko ľudí z celkovej populácie zahynulo, tak aj druhá svetová vojna z toho vychádza lepšie ako mnohé konflikty v staroveku a stredoveku. V súčasnosti žijeme v najlepšom období celej histórie," tvrdí v rozhovore šéfredaktor Historyweb.sk a pracovník Archeologického ústavu SAV Branislav Kovár.
Pomáhajú aj v brutálnych prípadoch
Linka pre týrané ženy funguje bezplatne od začiatku roka 2015. Telefón za tie roky zazvonil vyše 14-tisíckrát. Všetko sa deje na utajenej adrese v malej izbe v nenápadnom dome v jednom z väčších slovenských miest. Dôvod je jasný. Na linku občas volávajú aj páchatelia a vyhrážajú sa. Nie raz sa snažili sídlo linky vyhľadať.

Pracovníčky linky sú často sú prvé, ktorým sa obete so svojimi skúsenosťami zveria. Výnimkou nie sú ani trojhodinové telefonáty. "Najhorší pocit je, keď nám uplakaná žena po útoku uprostred hovoru zloží, lebo prišiel partner. Nevieme, čo sa tam ďalej deje a nemáme to ako zistiť, lebo ak by sme zavolali naspäť, mohli by sme ju ohroziť,“ vysvetľuje Silvia.
Poradkyne z linky sa zhodujú, že najnebezpečnejšími a zároveň pomerne častými násilníkmi sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia - lekári, právnici i samotní policajti. „Napríklad lekári presne vedia, kde môžu ženu udrieť a čo si môžu dovoliť, aby nemala žiadne známky po útoku. V prípade policajtov nám ženy veľakrát povedia, že ak by chceli niečo podniknúť, ich muž bude chránený,“ dodá Silvia.
V tejto Prahe by ste zablúdili
Antonín Langweil celý život úradníčil. Okrem toho mal však vášeň, ktorú jeho okolie nechápalo. Cez deň navštevoval rozmanité tajomné pražské zákutia a po večeroch v podkroví rysoval, kreslil, vystrihoval, zliepal a maľoval. Pod rukami mu vznikal model, na ktorom sa mu podarilo zachytiť stovežaté mesto, ako vyzeralo pred takmer dvesto rokmi.

Svojej neobvyklej záľube venoval prakticky všetok čas aj peniaze. Zomrel v biede, nemali ani na zaplatenie rakvy a hrobára, svojej početnej rodine zanechal vlastne len dlhy a jeho dielo dlho nevedeli oceniť.
Lamgweilov model je dnes najvyhľadávanejšou časťou historickej expozície zbierky Múzea hlavného mesta Prahy. "Je to doslova dokument. Pracujú s ním napríklad aj odborníci a pamiatkari, ktorým pomáha pri obnove historických budov, model poskytuje informácie, ktoré dnes už inde nenájdete. Sú to aj detaily na fasádach, počet okien, tvar strešných vikierov a portálov na domoch,“ hovorí Kateřina Bečková, kurátorka z Múzea hlavného mesta Prahy.
Kto bol chlapík, ktorý sa vybral do Malaciek?
Heeeeej. Ma-cej-ko, Macejko, ko-ko-ko... Známa ľudová pesnička v posledných dňoch znela ešte častejšie. Roztancovala fanúšikov v hľadisku na hokejových štadiónoch v Bratislave a Košiciach počas zápasov majstrovstiev sveta. O čom, či presnejšie o kom je tento hit, mnohí netušia.

O Mackovi s istotou vieme iba to, že bol ženatý (v piesni spomína ženu) a zrejme fyzicky zdatný chlap (keďže sa vybral mlátiť šošovicu). Odborníci na život záhoráckej legendy však pátrali aj po tom, v akom období mohol žiť a kde. Zišli sa na medzinárodnej vedeckej konferencie v Malackách sa zišli najskôr v roku 2016 a odvtedy ešte dvakrát.
Objavili napríklad najstaršiu zmienku o samotnej piesni. Potvrdili, že šošovica sa kedysi skutočne pestovala aj na Záhorí. Nezodpovedaných otázok z Mackovho života zostáva stále veľa. Bádanie preto pokračuje.

Beata
Balogová
