Túžila po druhom dieťati, kamarátovi pre staršieho syna, no mala zdravotné problémy a prirodzenou cestou to nešlo.
Bol revolučný rok 1989 a v novembri na námestí v Bratislave už držali s manželom za ruku čerstvo osvojeného takmer jedenapolročného synčeka.
A revolúcia vstúpila aj do ich života. Priniesla domáce krádeže, zmiznutie, aj pobyt za mrežami.
Keď pani Vlasta spomína na toto obdobie, hovorí bez veľkých emócií. Je to už dávno, adoptovaný syn Milan je dospelý a žije svoj vlastný život. Na neznámom mieste.
Celé mená aktérov tohto príbehu redakcia pozná, no na želanie rodiny ich neuvádza, keďže pobyt vo väzení je stigmou, s ktorou nechcú byť verejne spájaní.
V čase, keď o adopciu žiadali, neexistovala žiadna osobitá príprava ani poradenstvo, hoci by sa im bola zišla, hovorí Vlasta.
Chlapec, ktorý sa im v dojčenskom ústave zapáčil, bol veľmi pekný a hneď zareagoval. Pleť mal svetlejšiu než ich vlastný syn. V ústave skončil vraj preto, že biologický otec ho odvrhol. Bol presvedčený, že nie je jeho.
Žiadna biela ovečka
Keď si ho vzali adoptívni rodičia k sebe, vedel už chodiť a čoskoro sa naučil aj rozprávať, javil sa bystrý. Bol tam však jeden háčik.
„Nerozumela som mu tak dobre ako vlastnému dieťaťu. To puto bolo iné, zrejme naozaj slabšie, navzájom sme ho stále hľadali. Mala som pocit, akoby sme žili s maličkým mimozemšťanom,“ opisuje pani Vlasta.
Stretnutia s odborníkmi zo združenia Návrat im pomohli, ale Milan už mal vtedy šesť rokov, čo bolo dosť neskoro.
Vlasta si myslí, že svoju úlohu mohli zohrať aj podmienky v biologickej rodine, kde mohli chlapca ako bábätko týrať, či v dojčenskom ústave, kde ležali v postieľkach aj dve deti.
Už v škôlke sa na Milana učiteľky často sťažovali. „Trebárs sa vycikal nejakému dievčatku do papučky. Viete si predstaviť, aká to bola v tých časoch aféra.“
Milana dali neskôr na cirkevnú školu, ktorá bola blízko ich bydliska a dúfali, že tam s ním budú zaobchádzať láskavo. No nebolo to tak.
„Mali tam nástenku, kde malo každé dieťa vystrihnutú ovečku s menom. Hore bol Ježiš Kristus a pod ním v pyramíde stúpali k nemu ovečky. Dieťa, ktoré bolo dobré, sa dostalo až hore k Ježiškovi. Náš Milan bol v spodnom riadku ako posledný a jeho ovečka nebola celkom biela,“ spomína pani Vlasta.
V škole sa jeho správanie dramaticky zhoršilo. „Takmer na každom rodičovskom združení bol ústredným bodom programu náš syn. Neboli sme na to pripravení, keďže sme mali aj staršie dieťa, s ktorým sme nemali žiadne vypuklé problémy,“ rozpráva pani Vlasta.
Snažili sa podporovať jeho výtvarný talent. Chodil sa učiť k akademickému maliarovi. „Musela som ho však strážiť, aby odtiaľ neušiel. Maľovať ho bavilo, ale nepáčila sa mu potrebná disciplína, nič, čo by ho nejako obmedzovalo.“
Nevydržal ani pri basketbale. „Mal slabé vôľové vlastnosti. Inteligenciou by mal aj na maturitu, ale chýbala mu koncentrácia a úsilie,“ opisuje pani Vlasta.
Totálna bezmocnosť
Dostal sa na strednú učňovskú školu, na odbor umeleckého kováčstva, ale vážne problémy s jeho správaním pokračovali.
„Veľmi skoro nám začal brať peniaze. Najskôr to boli len drobné, ale v puberte nám kradol už naozaj veľké sumy.“
