Nebyť osvojenia, nebolo by biblického príbehu Mojžiša, ktorý mal na príkaz egyptského faraóna zahynúť spolu s ostatnými novorodencami. Našla ho faraónova dcéra, ktorá si ho osvojila, a tak ho zachránila.
Ježiša si zas adoptoval Jozef, manžel jeho matky, a vychovával ho ako vlastné dieťa.
Napriek tomu mala kresťanská cirkev v histórii k adopcii dlhodobo negatívny vzťah. Väčšinu ľudskej histórie sa totiž využívala najmä na zaistenie dedičov, čím pripravovala cirkev o majetok, ktorý mohla získať, ak zomrel človek bezdetný.
„Napríklad Salvanius hovorí o adoptívnych deťoch ako o „deťoch krivej prísahy“, ktorých prostredníctvom ľudia okrádajú Boha (či jeho cirkev) o to, čo mu po práve náleží,“ píše Petra Šanderová v publikácii Tělesnost jako významný faktor procesu adopce: kulturně antropologický problém.
Adopcie boli preto približne 1500 rokov nemožné, píše sa v knihe Adoption in the Roman World (Adopcia za čias antického Ríma) od Hugha Lindsaya. Pestúnstvo a dojky však fungovali aj napriek nesúhlasu cirkvi.
Keď sa adopcia v 20. storočí vrátila na scénu, riešila v prvom rade potreby opustených detí, ktoré potrebujú nový domov. Hľadajú sa preň vhodní rodičia, a nie naopak.
V minulosti sa však v prvom rade prihliadalo na záujmy rodičov - pokračovanie rodu, odovzdanie remesla či starostlivosť o nich v starobe.
V Ríme adoptovali len muži
Adopcia slúžila v rôznych kultúrach rôzne. Na jednej strane poskytovala domov sirotám, deťom narodeným mimo manželského zväzku, najdúchom a deťom zo znevýhodnených rodín, ale takisto zabezpečovala bezdetným párom či jednotlivcom potomka a dediča majetku.
