BRATISLAVA. Osobnosť a život saleziánskeho kňaza, politického väzňa, charitatívneho pracovníka a publicistu Antona Srholca si v stredu pripomenuli účastníci spomienkovej slávnosti v Bratislave.
V deň 90. výročia jeho narodenia spomínali naň najmä tí, ktorí ho dobre poznali a často sa s ním stretávali. Podujatie pripravila Nadácia Antona Srholca s ďalšími spoluorganizátormi.
"António nám chýba. Často si kladiem otázku, čo by povedal na to, že extrémisti nám rastú, že máme rôzne problémy v spoločnosti. Často hovoril o slušnosti, porozumení, láskavosti, viere, hodnotách, ale aj o odpustení. Zanechal nám odkaz, aby sme robili všetko pre lepšie Slovensko," povedal prezident SR Andrej Kiska, ktorý prevzal záštitu nad podujatím.
Profesor Vladimír Krčméry okrem iného pripomenul, že vo všeobecnom hlasovaní o Najväčšieho Slováka sa Anton Srholec dostal do prvej trojky, aj preto je stále medzi nami.
"Mal jedinečný neopakovateľný život, ako človek presahoval inštitúciu. Bol príkladom skromnosti, pokory. Zažil chvíle najväčšieho poníženia, biedu, no nikdy sa nevzdal a stále bol silný, ľudský, dobroprajný, láskavý, veriaci, šíril optimizmus," pripomenul emeritný arcibiskup Róbert Bezák.
Novú knihu o Antonovi Srholcovi V spomienkach a dokumentoch predstavil jej autor Imrich Bariak. Kňaz a Srholcov priateľ Marián Prachár a ďalší rečníci zo Slovenska a Rakúska poslucháčom v zaplnenej sále priblížili svoje skúsenosti s uvedenou osobnosťou, ktorá už viac ako tri roky nie je medzi nami.
Anton Srholec
Anton Srholec (12. 6. 1929) nastúpil v roku 1944 do Saleziánskeho ústavu v Šaštíne. Po násilnom rozpustení reholí sa ako saleziánsky klerik pokúsil o prekročenie hraníc, aby mohol pokračovať v štúdiách teológie v Taliansku (1951). Útek sa nevydaril, bol odsúdený na 12 rokov, deväť odsedel vo väzení a pracovných táboroch v jáchymovských uránových baniach. Po prepustení pracoval v robotníckych profesiách v Skalici a Ostrave. V Ríme bol vysvätený za kňaza (1970). Vrátil sa na Slovensko, 15 rokov pôsobil ako kňaz v pastorácii vo farnostiach Bratislava - Blumentál (1970 - 1974), Pernek (1974 - 1978), Veľké Zálužie (1978 - 1982), Záhorská Ves (1982 - 1985).
V roku 1985 mu za účasť na Velehradskej púti zobrali štátny súhlas na kňazské pôsobenie a do roku 1989, kedy sa stal dôchodcom, znova pracoval ako robotník. Po Nežnej revolúcii využil nadobudnutú slobodu na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na pokraji spoločnosti, od roku 1992 viedol v Bratislave domov pre bezdomovcov Resoty, kde poskytli pomoc a prístrešie takmer tisícke odkázaných občanov. Od roku 2008 bol predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska a zasadzoval sa za zachovanie pamiatky obetí komunistického režimu. Je držiteľom mnohých vyznamenaní a ocenení za jeho angažovanie sa v oblasti charity, sociálnej práce a ľudských práv. Viacero miest a obcí na Slovensku mu udelilo čestné občianstvo. Zomrel 7. januára 2016 vo veku 86 rokov.
