Je to ako scéna z hororu. Ponuré vlhké pivničné kúty s horiacimi sviecami, v strede stojí zlorečená žena, ktorá zapiera, že paktovala so zlými silami.
Nastal čas použiť strašidelné mučiace nástroje, ktoré ľudia vynašli nato, aby mohli storakým spôsobom prinášať iným bolesť a kántriť život.
Bosorke na pokraji šialenstva tečú sliny z úst a telo sa zvíja v kŕčoch, priznáva sa, že vyhrabala spod zeme vajce, čarovala s lekvárom, jedla mozgy ľudí a súložila s diablom. Napokon ju zaživa upália na hranici.
Od skončenia prenasledovania čarodejníc sa v Európe ozývajú hlasy po ich rehabilitácii. Dočkajú sa jej tisícky nevinných obetí?
Smilujte sa nade mnou
„Neubližila som ani na zdravi, ani na statku. Neviem, mili pani, trema mi čuo budete robiti, veru som nie... Nikomu som neškodila...“
Bolo to v júli 1741 v Krupine. A šlo o jeden z posledných čarodejníckych procesov na našom území.
Vtedy vládla Mária Terézia, ktorá o pätnásť rokov neskôr zamedzila stíhanie čarodejníctva, ale až jej syn, cisár Jozef II. vydal definitívny zákaz honby na bosorky.
Meno ženy, ktorá toho leta bojovala v Krupine o svoj život, je v starých dokumentoch z mestských kníh zapísané ako Judita Pelionis. Dnes by asi bola Pelionisová, vtedy ju volali Pelioniska.
Pýtali sa jej, či škodila ľuďom. Vraj sa vadila s ktorýmsi chlapom a ústa mu „na zadok“ obrátila, aj že mu porobila, až sa mu ruka skrčila.
Vtedy už pristúpili k tvrdším metódam a pri mliaždení prstov dostala otázku: „Striga si?“ Odpovedala: „Nie som, ani som nikda nebola, ani do nikoho neviem ništ, ani nikoho nemuožem na dušu vzati.“
A keď na mučenie použili povraz, hovorila:
