Jej fotografie zostali ako vzácny doklad zo života subkultúr v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Útle žieňa s ťažkým fotoaparátom preniklo do podzemnej scény a zachytilo okamihy jej existencie. „Pankáči boli naozaj špecifická komunita, boli medzi nimi aj exoti,“ hovorí LUCIA BARTOŠOVÁ.
Ako ste sa dostali k punku?
Bolo to cez môjho otca. Fotil vtedy rôzne propagačné fotografie pre kapely a medzi nimi aj začínajúcu bratislavskú punkovú kapelu Problém 5.
Po fotení nás pozvali na ich koncert, tam som to prvý raz videla. Dovtedy som o punku vedela len čosi z časopisov. Ozvala som sa im a tak sa to začalo.
Nahrala som si kazety, predtým už mnohokrát nakopírovaných pesničiek z iných kaziet, takže namiesto nahrávky bolo počuť na nich najmä šumenie. Mala som vtedy pätnásť rokov.
Kedy ste začali fotiť?
Približne v tom čase, okolo roku 1984. Okrem zvládnutia techniky som musela najmä udržať fotoaparát v rukách. Canon F-1 z roku 1972, s ktorým som fotila, bola dvojkilogramová mašina.
Hej, z ktorého si kmeňa? Punk je naše kultúrne dedičstvo Čítajte Trepala som sa s ňou po Bratislave, po Petržalke aj po Starom Meste, po koncertoch a fotila som. Začala som ešte s mechovým fotoaparátom Voigtländer, čo je vlastne starožitnosť, bolo to pre skutočne trpezlivých. Ale naučila som sa základné princípy fotenia a mohla som vyraziť do ulíc.
Aké to bolo v tom čase dostať sa medzi punkerov?
Bola to špecifická komunita, boli medzi nimi naozaj aj exoti. Do vlasov som si dala pastu na holenie barbus, ktorú používali. Všetko sa fakt vyrábalo ručne, tričká, doplnky, číra.
Niektorí si farbili vlasy tak, že vytiahli z fixky vnútro, v dlaniach rozmiesili a bolo. Boli medzi nimi aj chalani, ktorých vyhodili alebo utiekli z domu, dokopy niekoľko desiatok ľudí.
Na koncertoch hrali chalani v bláznivých veciach, jeden len v pančuchách na holom tele a babenky z gympla, ktoré sa tam prišli náhodou pozrieť, odpadávali a boli zhrozené.
