Žigulák je nabalený až po strop. Na streche auta tróni poriadne upevnený čln, vnútri sedí nedočkavá štvorčlenná rodina.
Už niekoľko hodín stoja v siahodlhej kolóne, ktorá smeruje k slovensko-maďarskej hranici. Potia sa, po klimatizácii v tom čase niet ani stopy. Hájekovci idú k moru. Dostali totiž od štátu povolenie na vycestovanie do bývalej Juhoslávie.
No keďže im pri colnej kontrole našli nielen peniaze, ale aj vysokoškolský diplom či pozývací list z univerzity v americkej Minnesote pre hlavu rodiny, nakoniec sa nikam nedostali. Colníci ich otočili na hranici a museli sa vrátiť domov.
Takto ukazuje časť ich púte český film Občiansky preukaz. Je to len jedna z ukážok, ako vyzeralo cestovanie ľudí do zahraničia počas komunistického režimu.
Presne pred tridsiatimi rokmi zažili obyvatelia Československa takúto tortúru poslednýkrát. V novembri 1989 totiž prišla revolúcia a hranice sa otvorili.
Porovnávať výhody cestovania v dnešných časoch s totalitnou minulosťou je nemožné. Teraz stačí mať občiansky preukaz, nasadnúť na vlak, prípadne na lietadlo a človek sa bez akýchkoľvek problémov môže dostať napríklad z Bratislavy až do Lisabonu. Pomerne ľahko sa ľudia dostanú aj do USA.
Ľudia ostávali viac doma
V minulom režime ľudia dovolenkovali viac doma ako v zahraničí, hovorí šéf cestovnej kancelárie Tatratour Juraj Pivovarči. V číselnom vyjadrení je to až 70 percent obyvateľov.
Zväčša cestovali buď k "slovenskému moru“ na Zemplínsku šíravu, ktorá v čase socializmu praskala vo švíkoch, alebo prichádzali k ďalšej vodnej nádrži na východe krajiny - na Domašu. Obľúbená bola aj Liptovská Mara.
Anketa: Ako spomínajú na cestovanie za socializmu Bugár, Matovič či Štefunko Čítajte Tí, ktorí nedostali cestovnú doložku, si to namierili väčšinou do Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky, teda do spriatelených štátov bývalého socialistického Československa.
