Pondelok 21. marca 1960 mohol byť ako každý iný v Južnej Afrike, v krajine, kde bol rasizmus štátnou doktrínou namierenou proti nebelošským rasám.
Práve zasa raz prebiehali demonštrácie proti novej diskriminácii, ktoré však systémom apartheidu nemohli otriasť. Ibaže nastal nečakaný zvrat.
V zapadnutom mestečku Sharpeville protestujúci obklopili policajnú stanicu a policajti spanikárili, bez varovných výstrelov začali strieľať do davu a neprestali ani potom, ako ľudia začali utekať.
Zastrelili 69 demonštrujúcich, väčšina dostala guľku do chrbta. Zranili viac než štyristo osôb vrátane detí a žien, vypálili sedemsto rán. Masaker obletel svet, vyvolal vládnu krízu a stal sa navždy symbolom.
Otvoril však aj novú kapitolu v živote Nelsona Mandelu, ktorého celý svet pozná ako nositeľa Nobelovej ceny za mier.
Po tomto krvipreliatí sa rozhodol, že končí s nenásilným odporom a že nastal čas vziať do rúk zbraň.
Toto rozhodnutie ho stálo 27 rokov za mrežami a aj zápis na zoznam teroristov, kde bol v spoločnosti Saddáma Husajna a Usámu Bin Ládina.
Bod zlomu
„Štát nám nedáva inú možnosť, než sa vydať cestou násilia. Je nesprávne a nemorálne vystavovať našich ľudí ozbrojeným útokom od štátu, keď im nevieme ponúknuť alternatívu. Násilie po tomto masakri vypukne tak či tak. Nebude lepšie, ak budeme riadiť násilné akcie sami a budeme sa snažiť šetriť ľudské životy tak, že budeme útočiť len na symboly útlaku namiesto na ľudí?“
Slová, ktoré mu mali zmeniť život, predniesol Nelson Mandela na schôdzi Afrického národného kongresu (ANK), oslobodeneckom hnutí za práva Afričanov.
Ich akcie boli dovtedy vždy nenásilné, vyzývali na bojkoty, štrajky, protesty a pasívny odpor.
Krvavá udalosť v Sharpeville však bola bodom zlomu. ANK síce zakázali, no vôľa černošského obyvateľstva v boji proti apartheidu po týchto jatkách radikálne narástla.
Napriek odporu umiernených členov ANK vzniklo militantné krídlo nazvané Umkhonto we Sizwe, teda Oštep národa. Na povstanie nemali dostatok ľudí a otvorený terorizmus odmietli, rozhodli sa pre cestu sabotáží.
