Už ste niekedy videli teroristu, ktorý by seba samého označil za zločinca? Sotva. Pre svoje ciele si vie vždy nájsť dômyselné ospravedlnenia.
Kde je však hranica medzi revolučným vzdorom, radikalizmom, vojnou a extrémnym násilím?
„Nikto nemôže povedať, že terorizmus rovná sa akákoľvek podoba ozbrojeného odporu, ani to, že ozbrojený odpor nie je v istých situáciách legitímny,“ hovorí politológ TOMÁŠ ZÁLEŠÁK.
Ako by ste definovali terorizmus?
Teror môžeme chápať ako použitie extrémneho násilia, ktoré vyvoláva v spoločnosti ochromujúci strach. Či už ide o realizáciu nejakého revolučného programu, vedenie vojny, odpor proti cudzej nadvláde, alebo uplatňovanie vlastnej nadvlády.
V praxi ten rozdiel často ani nerozoznáme. Terorizmus však môžeme chápať aj ako systematickú realizáciu teroru za nejaký vytýčený cieľ.
Kedy vznikol moderný terorizmus?
Určitý míľnik predstavuje Francúzska revolúcia. Robespierre explicitne obhajoval revolučný teror ako zbraň „despotizmu slobody proti tyranii“.
Toto ospravedlnenie prebrali v 20. storočí početné skupiny, ktoré si predsavzali oslobodiť ľudstvo tým, že nastolia vlastný kasárenský režim, vlastnú tyraniu.

Medzi vlasťami moderného terorizmu má významné miesto cárske Rusko, ktoré nepoznalo politickú kultúru ani legálnu opozíciu v európskom zmysle, politické strany mohli fungovať len ako sprisahanecké krúžky alebo intrigánske kliky.
Ak sa spojí železne disciplinovaná organizácia a zamedzený prístup k politickému rozhodovaniu, veľmi ľahko dostaneme výbušnú zlúčeninu, ktorá sa správa teroristicky.
Až do roku 2008 sa nachádzal na americkom zozname teroristov aj Nelson Mandela. Má každá krajina vlastný?