„Zrejme otca zasiahla strela Nemca. Tým jeho telo zachránilo dvoch ľudí. Našli ho tam už mŕtveho, napoly obhoreného. Nevedno, či ešte žil, keď horel. Musela to byť strašná smrť... Matku zasiahla dávka zo samopalu nemeckého vojaka. Mala ťažké zranenie v oblasti brucha a žalúdka. Žila ešte asi týždeň, bez lekárskej pomoci... Zomrela v krutých bolestiach.“
Takto opisoval v doteraz nezverejnených spomienkach smrť svojich rodičov už zosnulý rodák z Kališťa Alfonz Bučko.
Kalište nebolo najväčším masakrom proti civilnému obyvateľstvu po vypuknutí Slovenského národného povstania, ale obec po vojne neobnovili a stala sa tichým mementom krutých čias z prelomu rokov 1944 a 1945.

Od vypuknutia Povstania do konca vojny nacistické špeciálne komandá vypálili približne sto obcí. Po vojne sa našlo takmer dvesto masových hrobov a v nich takmer štyritisíc tiel.
Udalosti v Kremničke, Nemeckej, Ostrom Grúni, Kľaku a desiatkach ďalších obcí dodnes v každom civilizovanom človeku vyvolávajú hrôzu.
Komandá smrti
Najväčší podiel na týchto zločinoch malo šesť kománd patriacich pod operačnú skupinu H (Einsatzgruppe H). Presný počet ich príslušníkov nie je známy, ale odhaduje sa, že spolu ich bolo okolo 700. Tieto mobilné jednotky mali za úlohu likvidovať nepriateľov tretej ríše.
Nemecký historik Andrej Angrick o nich napísal, že nikdy predtým nerozhodovalo tak málo ľudí svojvoľne o živote toľkých osôb. Len na území Sovietskeho zväzu povraždili tieto skupiny približne milión ľudí.
Bezprostredne po vypuknutí Povstania na Slovensku vznikli dve komandá Einsatzgruppe H, ktoré už 1. septembra 1944 pricestovali na Slovensko.
Podľa historika Antona Hruboňa z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici bola ich úloha rovnaká ako všade inde: „Zatýkať a strieľať, samozrejme, bez akéhokoľvek súdu, rovnako ako v každom štáte, v ktorom z hľadiska nacistických vojnových cieľov vzbĺkli nejaké problémy.“