BRATISLAVA. Nariadenie o právnom postavení Židov, známe aj ako Židovský kódex, prijala vláda vojnovej Slovenskej republiky, vedená Vojtechom Tukom, pred 78 rokmi 9. septembra 1941.
Medzi rokmi 1939-1945 to bola najrozsiahlejšia prijatá právna norma.
S Tisovou podporou
Hoci na rozdiel od zákonov nepodliehalo nariadenie vlády formálnemu schváleniu Snemu a prezidenta, vláda ho vydala s vedomím a podporou prezidenta Jozefa Tisa.
Židovský kódex totiž nebol vo vtedajšej republike prvým protižidovským opatrením. Diskriminácia Židov sa na Slovensku začala už v období autonómie Slovenska (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939), keď politici obviňovali Židov za zlú hospodársku a sociálnu situáciu v krajine a stali sa viaceré násilnosti a pogromy.
Po vzniku samostatného Slovenského štátu nemohli Židia vykonávať niektoré povolania. Prijaté boli desiatky predpisov, ktoré ešte viac obmedzovali ich práva.
Židia boli vylúčení z vojenskej služby so zbraňou a z verejných služieb. Obmedzil sa počet Židov, ktorí mohli byť lekármi či lekárnikmi a štátne orgány im odňali tisíce živnostenských oprávnení.
Židia vrátane detí boli vylúčení zo škôl. Začal sa aj proces vyvlastňovania a prevodu židovského majetku, nazývaný arizácia.
Fotografia z výstavy v spomienkovom vlaku z Popradu do Osvienčimu. Spomienkový vlak vypravili z popradskej stanice 23. marca 2012 po 6. hodine ráno. (zdroj: TASR)Jeden z najkrutejších v Európe
Prijatý Židovský kódex obsahoval 270 paragrafov a považuje sa za jeden z najkrutejších protižidovských zákonov vo vtedajšej Európe.
Prevzal mnohé antisemitské normy, ktoré na Slovensku vychádzali od roku 1940, a inšpiroval sa nemeckými norimberskými zákonmi z roku 1935.
Týždenník Ľudové noviny vo svojom článku „Už odbilo Židom!“ zo septembra 1941 o nových zákonných nariadeniach pochvalne konštatoval, že „v istom ohľade sú prísnejšie ako nemecké“ a v ďalšom príspevku uverejnenom v tom istom čísle uvádza, že sú „vzorom pre celú Európu“.
Oproti Norimberským rasovým zákonom bola slovenská legislatíva obsiahlejšia a v niektorých bodoch pôsobila nejasne. Raz hovorila o židovskej rase, inokedy o židovskom vyznaní.
Nemecké protižidovské zákony vychádzali z biologického rasizmu, o slovenských sa to úplne povedať nedalo. Pre Nemcov bola dôležitá nemecká, resp. árijská rasa.
Cudzinci vo vlastnej krajine
Prijatím Židovského kódexu, ktorý obmedzoval ľudské a občianske práva, vrcholil proces diskriminácie slovenského židovského obyvateľstva. Nariadenie urobilo zo Židov občanov druhej kategórie, cudzincov vo vlastnej krajine a nepriateľov štátu.
Na dverách obchodov a podnikov viseli nápisy, ktoré zakazovali Židom vstup, mali obmedzenú slobodu pohybu, nemohli navštevovať kultúrne inštitúcie.
Po protižidovských zákonoch a prevode židovského majetku do „árijského“ vlastníctva prišlo na rad odoberanie niektorých predmetov osobného vlastníctva, umiestňovanie Židov do pracovných táborov a od marca 1942 aj deportácie, ktoré slovenskí vládni predstavitelia organizovali opäť po vzore nacistického Nemecka.
Deportácie židovského obyvateľstva do koncentračných táborov si vyžiadali približne 70-tisíc obetí.
