Ešte nedávno bol dôležitou súčasťou našich životov. Písali si ho deti, mládež aj dámy a páni v rokoch. Niektoré sú úchvatnými literárnymi dielami, iné slúžili len ich pisateľom.
Fenomén denníkov odráža náš intímny svet vlastných myšlienok a predstáv, fungoval takisto ako psychohygiena.
Dnes sa však vytráca a namiesto intimity nastupuje exhibícia. O čo prichádzame a čo znamená denník pre svetovú literatúru aj pre psychiku človeka?
Koľko je nenávisti!
„Ach! Dnes sa začala vojna. Nikto tomu nechce veriť. Ešte včera popoludní som sedela s Elsou Gullanderovou v parku, deti pobehovali okolo, hrali sa a my sme bodro nadávali na Hitlera... A dnes?! Skoro ráno Nemci zbombardovali niekoľko poľských miest a prenikajú do Poľska zo všetkých smerov.“
Autorka Pippi Dlhej pančuchy mala skvelé postrehy. (zdroj: Astridlindgren.com )Zápis z prvých dní druhej svetovej vojny dokladá, že denníky vznikali v každodennej rutine aj v pohnutých časoch. Takým je vojnový denník Astrid Lindgrenovej, ktorý nedávno v rodnom Švédsku vyvolal senzáciu.
Dokladá úzkosť, v akej vtedy žila autorka Pippi Dlhej pančuchy, ale aj jej hlboký humanizmus a to, ako vojnové udalosti zasahovali do každodenného života.
Lindgrenová s jasným úsudkom opisuje klamstvá politikov, agresiu Nemecka do Poľska aj Ruska do Fínska a ako matka dvoch malých detí sa tajne modlí: „Daj, nech sa postavíme spriama na obranu pred lžou a nenávisťou. Koľko je nenávisti! Svet jej bude čoskoro taký plný, že nás všetkých zadusí.“
Naopak, nedávno vydané denníky Františka Hečka ponúkajú obraz, ktorý má ďaleko od obrazu intelektuála: osočovanie kolegov sa v nich strieda s oportunizmom a neschopnosťou vidieť za svoj dvor. Autor Červeného vína opisuje na začiatku deportácií „potešenie, čo nás všetkých blaží na duši, že nám záchod zasa funguje a že netreba do vedier púšťať. Mali sme na obed teľacinu s kyslými zemiakmi a nik by na prvý pohľad nepovedal, ako to človeka duje.“
Denníky Astrid Lindgrenovej vyvolali nedávno senzáciu. (zdroj: Astrid Lindgren Memorial Award)Priamo v čase, keď vyvážajú Židov, si 8. marca 1942 táto budúca vlajková loď socialistického realizmu zaznamenáva ódu na Jozefa Tisa: „My buďme radi, že máme svojho prezidenta, ktorý nás vyviedol z toho všetkého, čo poskusovali susedia bližší i ďalší. Buďme mu povďační za rozum a cit slovenský.“
Denník však môže byť aj dokladom vzdoru. Nemecký filológ Victor Klemperer si denník písal od mladosti do smrti, takmer šesťdesiat rokov, pretože chcel „sledovať, študovať a vštepovať si do pamäti to, čo sa deje teraz a tu“.
Jeho denník je reflexiou života v Nemecku, odhaľoval uškriekanosť hitlerizmu a demaskoval myšlienkovú chudobu nacistického jazyka, ktorý v skratke nazval LTI, Lingua Tertii Imperii, po latinsky Jazyk tretej ríše.
Keď mu byt opakovane prepadlo gestapo, začala manželka jeho denník odnášať z domu, no Klemperer akoby chcel svojím svedectvom vzdorovať brutalite tých čias - napríklad keď deportovali rodinnú známu, zapísal si, že „ak raz dôjde k zverejneniu mojich pamätí, bude v nich aj ona hrať svoju rolu“.
Erotika neprešla rodičovskou cenzúrou
„Dúfam, že sa ti budem môcť so všetkým zdôveriť, ako som sa ešte doteraz nikomu nezdôverila, a verím, že mi budeš veľkou oporou.“
