„Nikto nepovedal nie. Bol to vlastne taký prirodzený reflex brániť hlavné mesto. Aj my sa pripájame k povstaniu, aby sme mohli bojovať - vraveli si mladí aj starší Slováci.“
Tak začína svoje rozprávanie jedna z účastníčok varšavského povstania Jadwiga Podrygało pod pseudonymom Szczeniak v televíznom dokumente, ktorý venovala Poľská televízia slovenským wojakom z čaty číslo 535 ešte v roku 1994.
Krvácali v ruinách Varšavy. Poliaci zostali v boji sami Čítajte Slovenská vojenská jednotka predstavovala v podmienkach Varšavského povstania v auguste a septembri 1944 pozoruhodný fenomén.
Netvorili ju iba Slováci, ale tiež Česi, Maďari, Poliaci, Ukrajinci, Gruzínci, Arméni či dokonca jeden Azerbajdžanec. Hoci to bola medzinárodná jednotka, vystupovala pod slovenskou trikolórou a dvojkrížom.
Ba čo viac, len Slováci spomedzi cudzincov a zároveň účastníkov povstania mali privilégium nosiť na rukávoch svoje národné farby. Bojovali za obnovenie Československa a verili v lepšie poľsko-československé vzťahy po vojne.
Otec a syn Iringhovci
V jednotke pôsobili Slováci, ktorí sa už v Poľsku narodili alebo tu žili väčšiu časť života, no nezabudli na svoj pôvod. Tak ako veliteľ slovenskej čaty č. 535 Miroslav Iringh, syn Stanislava Iringha, ktorý prišiel do Poľska za prácou ako predavač a oženil sa tu so svojou poľskou láskou Helenou, rod. Perzanowskou.
Mladý Miroslav vyrastal vo Varšave a mal toto mesto rád. Mal však aj československé občianstvo a v rokoch 1935 – 1937 absolvoval vojenskú službu v československej armáde. Stanislav i Miroslav Iringhovci sa okamžite po invázii nacististických vojsk do Poľska postavili na obranu Varšavy v rámci novovytvoreného Československého legiónu, no otec padol už v prvých dňoch vojny - 5. septembra 1939.
Syn sa po obsadení krajiny pripojil sa k podzemnej Krajinskej armáde pod pseudonymom Stanko. Aj takto si chcel uctiť pamiatku svojho otca.
