Keď v júni 1940 nemecké vojská obsadili Paríž, bola to pre Francúzov nesmierna potupa. Následné rozdelenie Francúzska na okupovaný sever a západ a takzvanú slobodnú zónu, ktorá neskôr dostal označenie vichistický režim, bolo už len dovŕšením poníženia dovtedajšej európskej veľmoci. Desaťtisíce Francúzov sa však s novou situáciou nemienili zmieriť.

Deň po tom, ako 17. júna 1940 maršal Philippe Pétain, hrdina prvej svetovej vojny, požiadal Francúzov, aby zložili zbrane, sadol si do londýnskeho štúdia BBC dovtedy nie príliš známy generál Charles de Gaulle. „Pominula sa všetka nádej? Je prehra definitívna? Nie, verte mi, pre Francúzsko nie je nič stratené... Nech sa stane čokoľvek, oheň francúzskeho odporu nesmie vyhasnúť a nevyhasne,“ burcoval svojich krajanov.
Zárodky odporu
Neskoršia interpretácia tohto prejavu bola taká, že de Gaulle ním spustil protinacistický odboj. Skutočnosť je o niečo zložitejšia. Pétain bol v tom čase veľmi populárny a mnohí Francúzi verili, že v rámci možnosti bude chrániť francúzske záujmy a s Nemcami to nejako „uhrá“. Okrem toho aj v okupovanej časti Francúzska dostali nemeckí vojaci príkaz od Hitlera, že sa majú správať k domácemu obyvateľstvu slušne. Napriek tomu sa individuálne, neorganizované prejavy odporu objavovali. „Ľudia, ktorí boli nespokojní s okupáciou, kreslili grafity, demonštrovali, adresovali urážky Nemcom, ale nezachádzalido krajnosti,“ povedal francúzsky historik Francois Kersaudy v rozhovore pre potreby Historického ústavu SAV po svojej nedávnej prednáške v Bratislave.