Necelé dva týždne dokázala juhoslovanská armáda odolávať v apríli 1941 invázii nepriateľov. Šiesteho apríla skoro ráno bombardovali nemecké lietadlá Belehrad. Bez vyhlásenia vojny.
V nasledujúcich dňoch vpadli na územie Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov nemecké, talianske, maďarské a bulharské jednotky. Obrana sa rozsypala. Sedemnásťročný kráľ Peter II. a vláda ušli do exilu vo Veľkej Británii.
Nemci utrpeli minimálne straty (padlo 150 mužov) a v Berlíne oslavovali ďalší veľký úspech Wehrmachtu. Už o niekoľko týždňov však bolo jasné, že nemecká vojnová propaganda sa unáhlila, keď hlásala rýchly koniec vojny v Juhoslávii. Vojna v Juhoslávii sa iba začínala.
Zabiť, vyhnať, zbaviť viery
Na troskách bývalého kráľovstva vytvorili chorvátski fašisti na čele s ustašovským predákom Antem Paveličom Nezávislý štát Chorvátsko. Samostatnosť, o ktorú chorvátski politici v medzivojnovom období vytrvalo bojovali, bola však iba ilúziou. Chorvátsko bolo iba bábkovým štátom, o skutočný vplyv na tomto území aj naďalej súperili Hitler a Mussolini.
Krvácali v ruinách Varšavy. Poliaci zostali v boji sami Čítajte O zločinných úmysloch ustašovcov čoskoro nikto nepochyboval. V duchu nacistickej ideológie boli hneď po prevzatí moci schválené zákony proti Židom a najmä Srbom, ktorí tvorili 30 percent populácie štátu.
Minister školstva a náboženstva Mile Budak v júli 1941 vyhlásil, že „tretina srbského obyvateľstvo by mala byť zlikvidovaná, tretinu treba vyhnať a zostávajúcu tretinu donútiť, aby konvertovala z pravoslávnej na katolícku vieru“. Tento plán sa začal okamžite realizovať. Katolícka cirkev sa od neho nedištancovala.
Naopak, podľa Jožeho Pirjevca, autora knihy Juhoslávia 1918 - 1992, nechala sa spútať všadeprítomným nacionalizmom a prispela k všeobecnej ľahostajnosti a mravnej dezorientácii spoločnosti.
Mnoho Srbov, Židov, Rómov, ale aj politicky nespoľahlivých Chorvátov skončilo v koncentračných táboroch. Najhorší vyrástol v meste Jasenovac. Odhady počtu obetí sa líšia. Podľa údajov Pamätníka koncentračného tábora tu zahynulo vyše osemdesiattisíc ľudí, viac než polovicu tvorili Srbi.
Zvyšné časti bývalého juhoslovanského štátu si rozdelilo Nemecko a jeho spojenci. Na srbskom území vznikla bábková vláda na čele s generálom Milanom Nedičom. Hneď po obsadení krajiny sa však sformovalo odbojové hnutie.
Četnici vs. partizáni
Prvú početnú skupinu tvorili takzvaní četnici. Toto hnutie čerpalo z tradície, ktorá siahala do 19. storočia, keď Srbi zvádzali boj proti Turkom. Četnikov viedol Dragoljub Mihailovič a ich základnou ideou bolo vybudovanie Veľkého Srbska.
Z tohto dôvodu nemali u iných národov niekdajšieho spoločného štátu četnici takmer žiadnu podporu. Za hlavnú zložku odboja ich však uznala exilová juhoslovanská vláda, vďaka čomu ich akceptovali Londýn aj Moskva.
Druhou dôležitou skupinou boli komunisti. Na čele Komunistickej strany Juhoslávie bol od roku 1939 ambiciózny politik Josip Broz, prezývaný Tito. Na jeseň 1941 velil viac než 50-tisíc partizánom.
Obaja vodcovia, Tito aj Mihailovič sa spočiatku pokúšali dohodnúť na spoločnom postupe proti okupantom, ich ciele však boli v takom zásadnom rozpore, že sa im to nepodarilo.
