Niet pochýb o tom, že územie dnešného Bieloruska bolo počas druhej svetovej vojny partizánskym krajom. Treba však zdôrazniť, že tu bojovalo a súperilo medzi sebou niekoľko partizánskych hnutí, ktoré zastupovali záujmy rôznych štátov - Sovietskeho zväzu, Poľska a Ukrajiny.
Na pochopenie situácie sa treba vrátiť na začiatok vojny. Krátko pred jej vypuknutím si nacistické Nemecko a Sovietsky zväz v tajnom dodatku paktu Ribbentrop-Molotov rozdelili sféry vplyvu v Európe. Na základe toho po napadnutí Poľska nemeckým wehrmachtom 1. septembra 1939 vstúpila na východné územie Poľskej republiky 17. septembra Červená armáda a pripojila ho k Stalinovej ríši ako súčasť Bieloruskej a Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Odpoveďou na masový sovietsky teror a deportácie bol poľský odboj, ktorý však jednotky tajnej polície NKVD potlačili, pričom asi desaťtisíc členov hnutia odporu zatkli. V lete roku 1941 sa hranica na týchto miestach menila znovu. Nemecko napadlo Sovietsky zväz a začal sa konflikt, v sovietskej historiografii nazývaný Veľká vlastenecká vojna.
Vojna v močiaroch
Nemecký okupačný režim bol veľmi tvrdý. Otvorené represie, holokaust, masívna likvidácia sovietskych vojnových zajatcov a drancovanie hospodárstva zdvihli vlnu odporu proti okupantom.
Najväčšie partizánske hnutie na území dnešného Bieloruska predstavovali sovietski partizáni. Prvé početné bojové formácie vytvárali vojaci Červenej armády, ktorí unikli nemeckému zajatiu a zostali v tyle nepriateľa. Bojová činnosť týchto jednotiek však bola spočiatku veľmi nízka. Ich hlavnou úlohou bolo prežiť krutú zimu.
Zmena nastala v prvej polovici roku 1942 po vytvorení hlavného štábu partizánskeho hnutia v Moskve pod velením Pantelejmona Ponomarenka. Činnosť partizánov sa zintenzívnila a stala sa organizovanejšou.
Počet partizánov ešte stúpol po porážke Nemcov pri Stalingrade. Pribudli k nim Židia, ktorým sa podarilo utiecť z geta, ale aj príslušníci okupačných jednotiek, ktorí kolaborovali s Nemcami a prebehli na druhú stranu. Boli medzi nimi aj Slováci. Zvláštnosťou partizánskeho hnutia na území Bieloruska bolo vytvorenie takzvaných partizánskych zón. Boli to súvislé územia (najmä v lesoch a močiaroch), ktoré kontrolovali partizánski velitelia a kde nemecká okupačná správa nemala prakticky žiadnu moc.