Jeho otec padol v Slovenskom národnom povstaní, keď ešte nemal ani rok, a tak zostali s mamou len dvaja.
„Bola veľmi priama, pokiaľ viem, nikdy neklamala. Vedela žartovať takým spôsobom, že niekedy tie žarty boli pochopené až po čase. Niektorí sa aj urazili. Jednej kamarátke napríklad povedala, že je socialistická bosorka,“ začína spomínanie na svoju mamu Ján Masaryk.
Hoci má už 75 rokov, stále si rád otvorí knižky s príhodami dvoch nezbedných dievčat Danky a Janky Botkových, ktoré volá pani učiteľka Bodkami či Dvojbodkou, alebo Guľka Bombuľka.
Tak sa volalo červené klbko, ktoré nechcelo, aby z neho vyrobili papučky pre bábiku. Pohladí si aj povesti, riekanky, povedačky.
Pretože ako jediný syn Márie Ďuríčkovej, ktorá je pod nimi podpísaná, vidí v každej z nich svoju mamu. „Dada“, ako ju volá, by sa 29. septembra dožila storočnice. Ak máte deti, je celkom pravdepodobné, že máte v knižnici aj jej knihu.
„Vždy mala na mňa čas, neviem, ako to dokázala. Nikdy si nepamätám, že by ma nejak odbila. Nemali sme medzi sebou bariéry, boli sme voči sebe úplne otvorení,“ približuje svoju mamu Masaryk.
Nech už si prečítal hocijakú rozprávku, mohol sa s ňou o tom porozprávať. K viacerým príbehom aj sám prispel.
Dvor rozprávačov
Ako to u nich doma vyzeralo? Ako v byte plnom rozprávkových bytostí.
