„Majstre... vážim si vás ako nášho popredného herca a pesničkára...“
„Čo si prajete?“
„Vaše meno je zárukou kvality. Môžete ochutnať tieto cukríky? Chcel by som ich nazvať vaším cteným menom.“
K slávnemu spevákovi sa nakláňa istý František Lhotský a podáva mu bonbón. Karel Hašler si jeden vezme do úst.
„Chutili vám?“
„Čo ja viem.“
„Môžem použiť vaše meno?“
„Ale hej.“
Aj takto nejako mohla vyzerať situácia, ktorá rozhodla o zrode známych cukríkov. Písal sa rok 1920, republika bola mladá, v ďalekej budúcnosti bola ešte hospodárska kríza aj súmrak nad Európou. Nový cukrík sa mohol vydať na cestu Československom.
Čierne cukríky bez mena
„František Lhotský bol jeden z českých selfmademanov, neskôr ho nazvali otcom hašleriek,“ opísal svojho otca v spomienke pre odborný časopis Potravinářská revue Lhotského syn, takisto František.
Lhotský patril medzi podnikateľov, akých vytvorila prvá republika. Samotné bonbóny pritom nevymyslel.
Vyučil sa ako predavač v obchode s koloniálnym tovarom, no už pred prvou svetovou vojnou si v Prahe otvoril vlastný veľkoobchod s cukrovinkami.
