Mala som vtedy necelých 18 rokov a bola som v maturitnom ročníku na gymnáziu v Nitre. Učiteľov sme zdravili práci česť a vyučujúcich sme oslovovali súdruh profesor. Školu sme, až na malé výnimky, neznášali. Okrem toho, že nás zastrašovali prehnanými nárokmi, ponižovali nás, často si na nás vybíjali svoj hnev a frustráciu, s ktorou sme nemali nič spoločné, a nútili nás venovať kvantá času predmetom, ktoré boli síce „voliteľné“, ale ktoré si takmer nikto z nás nezvolil.
Už v tom období som mala poslaných niekoľko krátkych článkov do redakcie Smeny, myslím, že noviny sa volali Smena na nedeľu. Išlo o krátke reflexie na spoločenskú situáciu, tak ako sa odrážala v živote študentov. V novinách ich „odchytával“ redaktor Ľ. Dojčan, ktorý mi vždy štylisticky poradil a prakticky strčil článok do šuflíka. Napísal mi, že možno je nemiestny optimista, ale verí, že raz príde čas, keď sa aj takéto úvahy budú môcť publikovať.
