Kedy ste počas svojho pôsobenia v Československu začali vnímať, že sa niečo deje? Napadlo vám v roku 1989, že krajinu čakajú nevídané zmeny?
Do Prahy som prišiel v roku 1987, krátko pred výročím sovietskej invázie. Kolegovia mi povedali, že občas sa v Prahe demonštruje.
Pierre Guimond. (zdroj: Hautes Études Internationales (HEI))Zvyčajne sme na tie stretnutia chodili so skupinou diplomatov z ambasád krajín, ktoré sa zaujímali o ľudské práva. Rozprávali sme sa s ľuďmi na uliciach. Neorganizovali sme demonštrácie, iba sme sa pozerali, ale dostali sme sa celkom blízko k vtedajšiemu disidentskému hnutiu.
Disidenti boli neuveriteľní. Okrem kníh, ktoré som čítal, neviem, ako boli organizovaní, ale na miestne pomery si vytrpeli skutočne veľa.
Česi a Slováci majú veľmi komplikovanú mentalitu, takže často sme vnímali pocit porazenectva. Ľudia vraveli, že sa nič nezmení a že ŠtB je pravdepodobne najlepšia tajná polícia v sovietskom bloku, takže šanca na zmenu v Československu jednoducho nie je.
Na druhej strane existovala iskrička nádeje, pretože na iných miestach sa veci diali a Česi sa nemali o nič horšie ako ostatní. Myslím si, že verili, že existuje nejaká možnosť zmeny.
Spolu s kolegami a partnermi z iných veľvyslanectiev ste často na vlastnú päsť podporovali českých disidentov ako napríklad Václava Havla. Porušovali ste tým diplomatický protokol alebo ste, naopak, pestovali vzťahy s krajinou, ktorá stála na prahu veľkej zmeny?
