Karin Brániková je odborná garantka neziskovej organizácie Modrý anjel.
Jeho pracovníci poskytujú podporu obetiam tragických udalostí a ich príbuzným.
Bola aj pri poslednej tragickej nehode pri Nitre. Podľa Bránikovej pri takom veľkom zásahu prvý raz spolupracovali všetky krízové intervenčné tímy – vojaci, policajti, hasiči aj ľudia z Modrého anjela.
Brániková vysvetľuje, že počas prvých hodín na mieste nehody ľuďom neposkytujú služby psychológa.
Prvoradé je vrátiť im schopnosť reagovať a konať.
Sú ľudia z intervenčných tímov pri zásahoch, pri akom ste boli v Nitre, v strese?
Normálny stres pociťujete, aj keď sa obliekate na rande. Kumulovaný stres je, keď ste nespali, deti sú choré a musíte ísť do zásahu.
Zásahový stres pociťujú naši ľudia vždy, keď idú do akcie, a robí ich schopnými konať. Môže však stúpnuť do takej miery, že schopnosti uberá, človek zabúda a robí chyby.
Pri tragédii v Novákoch sme boli napríklad deväť dní vkuse a úplne sa toho zbavíte až po ukončení zásahu. Dôležité je mať aspoň aký-taký spánkový režim a ideálne je, keď vás má kto vymeniť.
Strhnú pracovníkov na mieste nehody emócie?
Nestáva sa to. Ak však taká situácia nastane, v tej chvíli skončil svoju prácu a staráme sa oňho, ako keby bol účastníkom udalosti.
Ak cítim, že sa niečo také deje, treba ísť za veliteľom a požiadať ho: vymeň ma alebo neposielaj ma k deťom. To všetko je súčasťou výcviku.
Aké situácie sú najťažšie zvládnuteľné?
Také, ktoré sa podobajú na niečo, čo som už zažila v súkromní. Ak sa na mieste začnete s niečím identifikovať, prestávate byť profesionálny. Najťažšie sú momenty, kde musím vynakladať úsilie na vnútornú prácu a presviedčať sa, že som v poriadku, nič sa mi nestalo a môžem pracovať, lebo zlé sa stalo druhým.
