Píše sa rok 1944 a do Košíc rázne vstupuje brutalita vojny. Mesto vtedy patrí Maďarsku a v marci ho spolu s celou krajinou obsadzujú nacisti.
Rýchle sa chopia moci a pripravujú najväčšiu deportačnú akciu v dejinách druhej svetovej vojny. V priebehu troch mesiacov vyvezú do Osvienčimu bezmála pol milióna maďarských židov.
Rovnaký osud čaká aj tých košických. Zhromažďujú ich do miestnej tehelne, skadiaľ vedie cesta do plynu. Čoskoro po nacistoch rozpútavajú v meste teror miestni fanatici. Idú po každom, kto sa im nepáči, obesenci visia v centre mesta.
V tých pohnutých mesiacoch sa nečakane pretnú osudy viacerých ľudí. Jeden je ľavicový spisovateľ, druhý dominikánsky mních a okrem nich niekoľko zachránených životov.
Zo židov spraviť vojakov
„Nie som prorokom, no jedno viem: Nemci vás neženú do tehelne preto, aby vás tam prinútili robiť tehly. Tehelňa bude pravdepodobne len sústrediskom. Máte príbuzných v Nemecku alebo na Slovensku? Kedy ste dostali naposledy od nich správu? Odkedy ich deportovali, ani raz... No vidíte. Po tehelni príde niečo také, odkiaľ už nemožno podať správu.“
Muž sa snaží presvedčiť košických židov, že sa musia zachrániť. Sprvu mu nedôverujú. Veď je to len mladý vojak, čo už ten zmôže. On však má nápad.
V kasárňach sa predsa povaľujú pečiatky, prázdne formuláre a povolávacie vojenské preukazy. Bol by hriech ich nevyužiť.
Mladý vojak to vysvetľuje židom: všetko je dnes bezpečnejšie, než nosiť žltú hviezdu. Vypísané preukazy podstrkuje na podpis spolu s hromadou ďalších tlačív nadriadenému. Zo židov sa tak stávajú odvedenci, s povolávakom môžu cestovať preč z mesta a skryť sa v najhoršom čase.
Uvedená scénka pochádza z románu spisovateľa Olivera Rácza nazvanom Dozvedela som sa, že žiješ. Kniha vyšla v maďarčine v roku 1963, po slovensky o tri roky nato.
Nejde o žiadnu fikciu. Rácz si nič nevymýšľal. Tým vojakom, ktorý zachraňoval životy, bol on sám.
