Kazateľ DANIEL PASTIRČAK hovorí o zneužívaní kresťanstva a politiku, aj o tom, ako sa cirkev sa vlastnou vinou vzďaľuje od bežných ľudí a nedokáže ich osloviť.
Tešíte, keď k vám na sviatky prídu aj ľudia, ktorí prišli len raz za rok? Je to pre vás príležitosť, keď môžete k nim prehovoriť, alebo naopak sa hneváte, že na omše nechodia častejšie?
Po prvé som si takmer istý, že viera človeka nie je merateľná tým, ako často chodí do kostola. Po druhé, myslím si že kňazi a kazatelia by sa mali hnevať na seba, lebo ľudia chodia tam, kde niečo dostávajú.
Stredoveký princíp kolektívneho vedomia, kde sme súčasťou celku a je prikázané, aby sme sa zúčastňovali na všetkom, na čom sa zúčastňuje naša komunita, je miniulosťou.
Stále očakávať, že ľudia prídu niekam len preto, lebo to majú ako povinnosť a pritom tam nič nezískajú a nič im to nedá a nijakým spôsobom to nerozvinie ich duchovný život, je podľa mňa už takmer arogancia.
Ja si myslím, že základná otázka, ktorú by si mali klásť všetci ľudia, ktorým záleží na duchovnom živote, je, že ako hľadať reč, ktorá osloví moderného vnútorného človeka.
Prečo?
Náboženská reč sa uzavrela do hlinenej veže, kde sa opakujú isté výroky, ktoré sa stávajú frázami, pretože sa vôbec nepýtame, čo znamenajú.
A pýtať sa môžeme len vtedy, keď pripustíme všetky pochybnosti a všetky otázky, ktoré nám kladie súčasná doba, vedecké poznanie, všetky nové kultúrne a politické pohyby.
Kým evanjelium do seba znova nevpustí celú kultúru, ktorá tu je, tak sa nám stratí zmysel tých slov.
Aký môže mať takéto nepýtanie následok?
