Volajú ho Dobrodruh alebo Chosé, čo je prezývka prenesená už zo základnej školy. S cestovaním začal pred tridsiatimi rokmi, hneď ako sa otvorila hranica s Rakúskom v roku 1989 a v novembrovej zime vyrazil na motorke do Hainburgu. Od toho momentu navštívil desiatky krajín, medzi nimi napríklad Réunion, Mexiko, Mongolsko, Nepál, Kirgizsko, Kanada či Turkménsko. Cestovateľ JOZEF TÉREM otvoril v Bratislave aj cestovateľskú klubovňu s kaviarňou.
V čom spočíva vaša dobrodružnosť?
„Čo dobrodružné nám predvedieš? Skočíš do ľadovej vody?“ Ľudia, ktorí ma nepoznajú, sa ma tieto veci bežne pýtajú a ja sa nad tým vždy len pousmejem, pretože názov Dobrodruh vznikol v mojej hlave už skoro pred dvadsiatimi rokmi.
Za ten čas sa človek mení, vyvíja, starne a dnes nemám potrebu niekomu niečo dokazovať a robiť husárske kúsky na počkanie.
Na začiatku ste túto potrebu mali?
Nikdy to nebolo o tom. V deväťdesiatych rokoch, keď som začal cestovať a spoznávať svet, mali sme úplne iné podmienky. Bolo napríklad neskutočne dobrodružné ísť stopom do Talianska.
Šlo o niečo neobjavené. Alebo ísť do Bulharska na hory či do Rumunska. Dnes to má inú váhu, cestovať je jednoduché, stačí si kúpiť letenku cez internet.
Všetko je prebádané, informácie sú ľahko dostupné. Slovo dobrodruh sa stále používa, no jeho zmysel sa mení.
A aký je dnešný zmysel slova dobrodruh?
Byť dnes dobrodruhom je oveľa náročnejšie. Súčasný dobrodruh musí robiť veci, ktoré nezapadajú do štandardu. Určite to nie je cestovanie po Buenos Aires alebo po Santiago de Chile.
Musí sa vybrať do neprebádaných oblastí, k ľuďom, kde nezasahuje globálna turistika, do miest, o ktorých nie sú dostupné informácie, kde musí podať športový výkon na vode, na súši či na motorkách. Je to ekvivalent niekdajšej dobrodružnosti, no inak.
Okrem toho je dnes dobrodružstvo vytvárané aj umelo. Máme rôzne atrakcie ako zipline, bungee jumping, splavy riek, rafting. Človek si môže dobrodružstvo kúpiť, zažiť adrenalín.
Vo všeobecnosti však dobrodružné aktivity možno definovať ako činnosti, pri ktorých nerobíme veci dostupné vždy a pre všetkých a pociťujeme pri tom určitú dávku vzrušenia. Či už si ich kupujeme alebo nie.
A vo vašom prípade je to ako? Stále totiž veľa cestujete, po Slovensku aj tých najexotickejších destináciách.
Človek už v tomto veku rozmýšľa úplne inak. Je zodpovednejší, má možno menej fyzických síl. Na dobrodružnosti si dnes nezakladám. Tá môže mať pre každého iný význam.
Inak na ňu nazerám ja, inak horolezec, inak deti či bežní turisti. Pre mňa je dobrodružstvom napríklad spanie v lese osamote. Vezmem si veci, idem tam na tri dni a je to skvelý pocit. Tmavý les a okolité zvuky vtedy vnímate úplne inak. Mám iné priority ako v minulosti.
Zmenilo sa to asi v roku 2007, keď sme boli na tripe po juhovýchodnej Ázii, v Thajsku, Laose a Barme. Prešli sme ich veľmi rýchlo. Vrátil som sa domov a uvedomil som si, že som si z cesty nedoniesol žiadne spomienky.
Odvtedy som na jednom mieste radšej dlhšie, vychutnám si ho, urobím tam niečo hodnotné a vrátim sa domov. Nie som lovec pečiatok v pase a snažím sa pri cestovaní nestresovať sa.
V súčasnosti narastá popularita slow travel, intenzívneho užívania si jedného miesta, nenáhlenia sa, spomalenia. Je to niečo podobné, čomu sa venujete vy?
