V tých časoch sú väznice plné ľudí. Komunisti vládnu tvrdou rukou a trestné je aj opustenie republiky stráženej ozbrojenými pohraničníkmi.
V bratislavskom väzení sedí muž, ktorého chytili na Šumave. Cez Nemecko chcel utiecť do Francúzska, kde má partnerku a malú dcérku Elise. Je to zvláštny väzeň.
Do steny cely nerýpe nápisy ako iní väzni. On do nej vyryl portrét dcérky, ktorá je stovky kilometrov ďaleko a za ktorou ho nepustil neslobodný režim. Sprítomňuje si ju, je totiž maliar. A nie ledajaký. Imro Weiner-Kráľ je neprehliadnuteľným umelcom a jeho tvorba prekonáva hranice domoviny, dnes sa radí medzi našich popredných umelcov minulého storočia.
Neskončí sa to iba vyrytým portrétikom na stene väzenskej cely. Po prepustení umelec kreslí a píše rozprávky, ktoré posiela malej Elise. On, autor desiatok moderných surrealistických obrazov, kreslí detsky jednoduché príbehy o kocúrikovi a jeho kamarátoch. Pani Elise si ich desaťročia uchovávala v súkromnom archíve a napokon sa o ne rozhodla podeliť.
Niečo ako poklad
„V ateliéri, kde moji rodičia žili cez vojnu a aj neskôr so mnou, zostali obrazy a tiež stovky listov, čo otec napísal mame a mne. Keď som už vedela čítať, dostávala som vlastné listy. Najprv to bolo len zopár viet napísaných tlačeným písmom, slová dopĺňali malé ilustrácie: kvietok, domček či zvieratko. Postupne sa obrázky oddelili od listov, zvieratá sa stali postavami príbehov a prichádzali ďalšie epizódy.“
Týmito slovami opisuje dcéra umelca Elise Weiner- Kráľ svoje spomienky v monografii Medzi snom a skutočnosťou, ktorá vyšla minulý rok.
Pre SME dodáva: „Obrázky a príbehy prichádzali vložené do listov, ktoré dostávala moja mama, počas rokov, keď môj otec nesmel vycestovať z Československa. Dnes mi je ťažko povedať, čo pre mňa znamenali vtedy, je to už tak dávno. Ale ak posudzujem podľa toho, ako starostlivo som ich opatrovala, tak boli pre mňa niečo ako poklad.“
