Bol asi päť míľ dlhý, zasnežený a mal strmý breh, ktorý sa zvažoval do vnútrozemia. Ležal na juhu Tichého oceána, vyše tisíc míľ od Antarktídy.
Tento ostrov ešte nebol v mapách, a tak anglický veľrybársky kapitán Dougherty presne zaznačil jeho zemepisnú šírku a dĺžku aj to, že ho objavil 29. mája 1841. Ostrov pomenoval podľa seba.
V nasledujúcich rokoch Doughertyho ostrov opísalo niekoľko moreplavcov. V roku 1860 to bol kapitán Keates na bristolskej lodi Louise, ktorý pridal ďalšie podrobnosti, takže ostrov zavše nazývajú aj Keatesov ostrov. V roku 1886 kapitán Stannad opísal vody okolo ostrova ako bohaté na tulene a strávil v jeho okolí tri dni. Ostrov zakreslili aj do máp britskej admirality.
Ibaže odvtedy sa po ostrove akoby zľahla zem. Pokúšali sa ho nájsť mnohí, niektorí dokonca opakovane, oblasť prečesal aj slávny polárnik Robert Falcon Scott, ktorý neskôr zahynul na ceste k južnému pólu.
Po ostrove pátrali aj v rámci antarktickej expedície Nimrod počas cesty z Južnej Ameriky do Austrálie v roku 1909, no nič nenašli. More tam malo hĺbku takmer päťtisíc metrov.
Ľudský faktor aj príroda
"Nevideli sme žiadne znaky pevniny," uviedol o Doughertyho ostrove v The Geographical Journal kapitán John King Davis z expedície Nimrod. "Ani pri čistom horizonte nebolo z vrcholu sťažňa nič vidieť."
Davis sa domnieval, že všetci dovtedajší objavitelia mohli byť oklamaní hmlou alebo ľadovcami. Zarážajúce je, že ostrov predtým videli viackrát, aj to, že medzi svedkami boli skúsení námorníci.
"Zostáva otázka, čo sa s ním stalo," uvádza v knihe K vybájeným pevninám Raymond H. Ramsay. "Potopil sa znenazdania do neuveriteľnej hĺbky? Alebo sa Dougherty a po ňom zástup iných námorníkov dali oklamať čírou náhodou na rovnakom mieste plávajúcim ľadovcom? Nikto z tých, ktorí hlásili objav ostrova, pri ňom nepristál."
