Vyzerá to trochu akoby v parku pri rušnom bulvári v kubánskej Havane pristálo ufo. Neprehľadná spleť sedenia, stien a schodísk v kruhovej architektúre, vlniaci sa a takmer nehybný rad trpezlivo čakajúcich Kubáncov a na každom rohu policajt pripravený usmerniť turistov.
To je Coppelia, obrovská zmrzlináreň so sedením pre takmer 700 ľudí. Milované dieťa Fidela Castra, ktorý túžil stvoriť zmrzlinový raj pre všetkých za bagateľ.
Už 54 rokov si v nej môžu Kubánci dopriať sladké osvieženie, malý luxus za malý peniaz.
Na Kube používajú dvojakú menu a turisti tak nakupujú za iné, vyššie ceny a nezriedka aj kvalitnejší tovar. To je aj prípad Coppelie.
Policajti nás neomylne smerujú do klimatizovanej časti zmrzlinárne na poschodí. Turisti totiž majú vlastný rad, v čase nášho príchodu nulový. Na rozdiel od Kubáncov, ktorí bežne na zmrzlinu čakajú jednu či dve hodiny, my nečakáme vôbec.
Kde sa vzala treska, vyprážaný syr a omáčka uho, ikonické pokrmy socializmu Čítajte Tiež máme väčší výber príchutí. Kým Kubánci mávajú bežne jednu alebo dve, my si môžeme vybrať z troch: vanilka, karamel a guava.
Kvantita je však zásadná vec, domáci si bežne objednávajú takzvaný šalát – ensalada – päť kopčekov zmrzliny, a to nie jeden, ale dva až tri takéto „šaláty“ na osobu. Nám stačí pohár s troma príchuťami. Kvalitou je porovnateľný s lepšou slovenskou zmrzlinárňou.
V rade nižšie to vraj s kvalitou také ružové nie je. No kým my platíme za pohár s troma kopčekmi zmrzliny v prepočte približne 1,80 eura, domáci zaplatia pár centov.
Ako mlieko takmer zabilo Castra
Dávno sú preč časy, keď si Kubánci pri otvorení zmrzlinárne, ktorú volali zmrzlinovou katedrálou, v roku 1966 mohli vyberať z 26 príchutí vrátane mandľovej či muškátovo-orieškovej a 24 ich rôznych kombinácií a navyše v prvotriednej kvalite.
Pre Fidela Castra, milovníka studených mliečnych dobrôt, to bolo veľké víťazstvo.
