Psychologička: Pudom sebazáchovy je aj nešíriť paniku

Netreba ho ignorovať, ani mu prepadnúť, hovorí o strachu z koronavírusu EVA MOROVICSOVÁ z Psychiatrickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave.

Na Slovensku je zatiaľ veľmi nízky počet identifikovaných prípadov koronavírusu a šanca stretnúť nakazeného je minimálna. Napriek tomu ľudia cítia ohrozenie a strach. Prečo?

Strachom reagujeme na reálne ohrozenie. Je to prirodzené. Primeraný strach je dobrý a chráni človeka, aby sa vyhýbal zbytočným rizikám. Napríklad strach z toho, že ak si neumyjem ruky, čo je jedno z odporúčaní prevencie pred koronavírusom, tak sa vystavujem nebezpečenstvu.

Intenzitu strachu zvyšujú najmä neoverené informácie. Strach v nás znásobuje aj naše okolie, ak takéto správy šíri. Naopak, účinné sú oficiálne informácie z ministerstva zdravotníctva, úradu verejného zdravotníctva napríklad aj o potrebe umývania rúk. To je praktická informácia, ktorú vieme uchopiť a situáciu upokojuje.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Mám nový koronavírus? Ako postupovať, ak ste sa mohli nakaziť Čítajte

To, že sa bojíme, je teda normálne. Je to prejav pudu sebazáchovy. Súhlasíte?

Áno, ak hovoríme o užitočnom strachu a jeho primeranej forme.

Napríklad aj smrti sa každý obáva. Je to prirodzené. Náš organizmus je vybavený mechanizmom, ktorý umožňuje, že sa smrteľnosťou nezaoberáme každý deň a môžeme pokojne žiť svoj život.

Sú však aj nebezpečné prejavy strachu. Na jednej strane je to nedostatočný strach, u zdravého jedinca prejavy heroizmu, keď sa zámerne vystavujeme riziku a chceme dokázať, že ohrození nebudeme. Problém pudu sebazáchovy sa vyskytuje napr. pri mentálnej retardácii, keď chýba schopnosť predvídať nebezpečenstvo. V prípade heroizmu ide skôr o nezodpovedný prístup, podcenenie situácie a vyskytuje sa teda u zdravých ľudí. Tam môže byť prítomná porucha pudu sebazáchovy. Na druhej strane môžeme hovoriť o zvýšenej intenzite prežívaného strachu, keď je strach až panický, keď nevieme racionálne spracovať informácie, správanie je potom nekontrolovateľné, často neuvážené.

Takže ľudia, ktorí sa nadmerne zásobujú potravinami, začali používať ochranné masky a nosia improvizované gumené obleky, aby sa nenakazili, trpia nebezpečným strachom?

Áno. Môžeme povedať, že nadmerná intenzita strachu ich príliš ovplyvnila, opantala. Rúška by podľa odporúčaní mali nosiť iba ľudia, ktorí majú zdravotné ťažkosti, alebo im to odporučí lekár. Zdraví jedinci by ich nosiť nemali. Nebezpečné je aj nebáť sa vôbec. Vtedy ľudia zvyknú ignorovať aj odporúčané preventívne opatrenia a stávajú sa rizikom pre seba, ale aj okolie.

Kedy sa takéto prejavy strachu stávajú problémom širšej komunity ?

Deje sa to vtedy, keď sa rýchlo šíria neoverené, neobjektívne informácie, ktoré nie sú pravdivé. Tie potom skresľujú vnímanie reality. A ľudia sa začnú správať neprimerane. Spomínané nadmerné nákupy je jedným z príkladov takého správania. Nie je to totiž na prospech zdravej časti spoločnosti, ale skôr sa posilňuje šírenie neprimeranej paniky a poplašných správ.

Takže zodpovedné je chrániť nielen seba, ale aj ostatných, aj keď nám pud sebazáchovy môže hovoriť, aby sme v prvom rade mysleli na seba ?

To „zodpovedné“ sa zakladá na tom, že si treba uvedomiť vážnosť situácie. Koronavírus je už tu, prišiel aj k nám. Na druhej strane je zodpovedné zistiť si čo najviac informácií a riadiť sa preventívnymi opatreniami. To je správna cesta.

Povedzme, že niekto zakašle v električke, v ktorej cestujem aj ja a neviem sa ubrániť obave, že má koronavírus. Čo mám s vlastným strachom urobiť? Je normálne, že z električky pre istotu vystúpim?

Ak by takto konal niekto z rizikovej skupiny populácie, napríklad starší ľudia, alebo ľudia po transplantáciách, nevnímala by som to ako patologický prejav. Ak vystúpia z električky a potom prejdú k ďalšej zastávke pešo, tak si poviem, že prečo nie. Dá sa to však aj inak, využitím oficiálnych informácií. V tomto prípade dodržiavaním primeranej vzdialenosti od ľudí, ktorí majú prejavy infekcie. Takže odpoveďou je zakomponovať tie poznatky a odporúčania do nášho správania.

Strach môže mať človek, ktorý bol v zahraničí a cíti prejavy ochorenia. Má obavy, že ho okolie vylúči a označí ako nakazeného. Ako sa má postaviť takémuto strachu?

Je to otázka svedomia a zodpovednosti voči sebe a okoliu. Treba nájsť motiváciu a vyhľadať odbornú pomoc. Nie osobne, ale tak, ako to odporúčajú oficiálne orgány. V opačnom prípade by to bolo nezodpovedné.

Primátor Bratislavy Matúš Vallo informoval o zatváraní škôl, karanténe Domovov pre seniorov a tiež športových zariadení. Zdôrazňoval, že ide o prevenciu, a nie prejav toho, že je koronavírus taký rozšírený. Môžu takto podané informácie upokojiť spoločnosť?

Všetky zodpovedné inštitúcie si uvedomujú vážnosť situácie. Je to celosvetový problém. Snažia sa poskytovať informácie, ktoré by mali zabrániť šíreniu infekcie a tým aj paniky. Tomu, aby sme sa nebáli vôbec vyjsť na ulicu, alebo neboli nezodpovední voči sebe a okoliu. Život sa nezastavil a ide ďalej. Poskytnutie vhodných informácii, primeranou formou a v správnom rozsahu paniku nevyvolajú. Preto je dobré, že sa viac zameriavajú na prevenciu, napríklad, že si nemáme podávať ruky, a menej na doposiaľ nepotvrdené odborné informácie, ktoré nevie laická verejnosť interpretovať správne.