Bol slepý, peši putoval z dediny do dediny a učil čítať tých, ktorí boli slepí ešte viac.
Matej Hrebenda prešiel mnohé doliny v monarchii s palicou v ruke a knihami na chrbte. Chudobný podomový predajca kníh šíril medzi podobne chudobným ľudom lásku, ktorá ho očarila kedysi v mladosti - lásku k literatúre. Volali ho Slepcom národným či Tatranským Homérom.
V 19. storočí to bol úkaz. V slovenských domácnostiach mali často len kalendár a mnohí sa vedeli len podpísať.
Slovenskje národňje novini "pod spravou a vidávaňím Ludevíta Štúra" mali náklad pár stoviek kusov a aj to im chýbali predplatitelia, bárs Ludevít vyzýval na vzdelanie a "ňemúdrim roďičom mali bi zlje následki ňeviučeňja sa ďetí živo pred oči stavať".
Slepý kníhkupec z Malohontu sa to snažil zmeniť a ľuďom núkal knihy a dobovú tlač, ba vlastnými knihami obdarúval aj školy a spolky.
Zomrel v marci v roku 1880 a na Slovensku sa traduje, že práve kvôli Matejovi Hrebendovi vybrali marec za Mesiac knihy.
Bolo to však naozaj tak? A slúžili knihy a knižnice vždy iba na otváranie obzorov a kritické myslenie?
Namiesto Hrebendu Moskva
"Jedným zo základných opatrení na zlepšenie propagácie kníh má byť zvláštna akcia... Rozhodlo sa, že každoročne bude jeden mesiac venovaný čo najširšej propagácii knihy. Mesiac marec bol vyhlásený za mesiac knihy."
V časopise Čtenár určenom pre čitateľov, knihovníkov aj regionálne knižnice sa o vzniku známeho marcového podujatia písalo po prvý raz v roku 1955.
