Text: Jaroslav Valent / Historická Revue
Kým v lete roku 1940 vo Francúzsku vrcholila vojenská kampaň nemeckého Wehrmachtu a svet obleteli fotografie triumfujúceho Adolfa Hitlera v Paríži, na druhom konci Európy sa v tichosti odohrávala ďalšia dráma.
Tri nezávislé pobaltské štáty sa postupne a nehlučne dostávali pod kontrolu Moskvy. Litva, Lotyšsko i Estónsko zmizli z mapy bez väčšieho povšimnutia zvyšku slobodného sveta.
O osude troch malých štátov medzi nacistickým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom sa pritom rozhodlo už o rok skôr, za rokovacím stolom v Moskve.
Pakt Ribbentrop-Molotov, ako táto zmluva vstúpila do dejín, v oficiálnej rovine deklaroval dohodu o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom, v tajnom dodatku však rozdeľovala sféry vplyvu oboch totalitných režimov v strednej a východnej Európe.
V septembri roku 1939 počas spoločnej invázie a okupácie Poľska sa preto naplnila len z časti. Vôľa Veľkej Británie a Francúzska zasahovať na východných okrajoch Baltského mora však ochabovala už dávno predtým.
Nechcené a nakoniec opustené deti
Zatiaľ čo Poľsko viazali k Parížu i Londýnu spojenecké záväzky, tri pobaltské krajiny pred vypuknutím vojny nemali prakticky žiadne garancie bezpečnosti, akákoľvek zmena statusu quo a revízia Versailleského mierového systému v Európe ich preto bezprostredne ohrozovali.
Nejednoznačný postoj západných demokracií k tejto oblasti bolo možné sledovať už krátko po 1. svetovej vojne. Uznanie Lotyšska a Estónska de jure ako samostatných štátov Najvyššou spojeneckou radou prišlo až v roku 1921, v prípade Litvy – pre spory s Poľskom o hraničnú oblasť mesta Vilnius – dokonca o rok neskôr. Dôvod bol jednoduchý.
Začiatkom 20. rokov bolo Pobaltie ešte súčasťou tzv. ruského problému. Pôvodne sa počítalo s tým, že po zrútení boľševického režimu a obnovení slobodného Ruska sa pobaltské krajiny opäť stanú súčasťou niekdajšieho veľkého východného spojenca.
Až postupom času Veľká Británia i Francúzsko museli revidovať svoje predstavy. Tri malé krajiny sa mali začleniť do systému kolektívnej bezpečnosti, čo však automaticky nezaručovalo aj ochotu západných demokracií ich v prípade sovietskeho útoku brániť.
