Kým v lete roku 1940 vo Francúzsku vrcholila vojenská kampaň nemeckého Wehrmachtu a svet obleteli fotografie triumfujúceho Adolfa Hitlera v Paríži, na druhom konci Európy sa v tichosti odohrávala ďalšia dráma.
Tri nezávislé pobaltské štáty sa postupne a nehlučne dostávali pod kontrolu Moskvy. Litva, Lotyšsko i Estónsko zmizli z mapy bez väčšieho povšimnutia zvyšku slobodného sveta.
O osude troch malých štátov medzi nacistickým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom sa pritom rozhodlo už o rok skôr, za rokovacím stolom v Moskve.
Pakt Ribbentrop-Molotov, ako táto zmluva vstúpila do dejín, v oficiálnej rovine deklaroval dohodu o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom, v tajnom dodatku však rozdeľovala sféry vplyvu oboch totalitných režimov v strednej a východnej Európe.
V septembri roku 1939 počas spoločnej invázie a okupácie Poľska sa preto naplnila len z časti. Vôľa Veľkej Británie a Francúzska zasahovať na východných okrajoch Baltského mora však ochabovala už dávno predtým.
Nechcené a nakoniec opustené deti
Zatiaľ čo Poľsko viazali k Parížu i Londýnu spojenecké záväzky, tri pobaltské krajiny pred vypuknutím vojny nemali prakticky žiadne garancie bezpečnosti, akákoľvek zmena statusu quo a revízia Versailleského mierového systému v Európe ich preto bezprostredne ohrozovali.
Nejednoznačný postoj západných demokracií k tejto oblasti bolo možné sledovať už krátko po 1. svetovej vojne. Uznanie Lotyšska a Estónska de jure ako samostatných štátov Najvyššou spojeneckou radou prišlo až v roku 1921, v prípade Litvy – pre spory s Poľskom o hraničnú oblasť mesta Vilnius – dokonca o rok neskôr. Dôvod bol jednoduchý.
Začiatkom 20. rokov bolo Pobaltie ešte súčasťou tzv. ruského problému. Pôvodne sa počítalo s tým, že po zrútení boľševického režimu a obnovení slobodného Ruska sa pobaltské krajiny opäť stanú súčasťou niekdajšieho veľkého východného spojenca.
Až postupom času Veľká Británia i Francúzsko museli revidovať svoje predstavy. Tri malé krajiny sa mali začleniť do systému kolektívnej bezpečnosti, čo však automaticky nezaručovalo aj ochotu západných demokracií ich v prípade sovietskeho útoku brániť.
Predovšetkým Francúzsko uvažovalo o štátoch, ktoré vznikli na troskách troch monarchií v strednej a východnej Európe, ako o tzv. cordone sanitaire, t. j. ako o nárazníkovej zóne, na ochranu zvyšku starého kontinentu pred hrozbou boľševizácie.
Podobne ako Britániu ho preto k pobaltským krajinám viazali záujmy v obchodnej a predovšetkým vojenskej oblasti, nebolo však ochotné preniesť ich aj do zmluvnej roviny a riskovať tak zapojenie do možného konfliktu.
Hoci sa v ďalších, najmä v 30. rokoch, 20. storočia objavovali viaceré koncepty regionálnej spolupráce, ako Východný pakt či užšia Baltská dohoda, vždy napokon zlyhávali na vzájomných sporoch jednotlivých aktérov.
Vzťahy Litvy a Poľska sa počas celého medzivojnového obdobia nachádzali v stave zamrznutého konfliktu a ani záujmy Lotyšska a Estónska, ktoré sa obávali predovšetkým sovietskej agresie, sa nezhodovali so záujmami Litvy.
Tá v spomínanom konflikte o Vilniusku oblasť kalkulovala do budúcnosti práve so sovietskou podporou. Jediným výsledkom, ku ktorému sa napokon pobaltské štáty dopracovali, bola deklarovaná neutralita. Keď sa napokon v Európe schyľovalo k novej vojne, zostali visieť vo vzduchoprázdne.
V hrozivom vzduchoprázdne
O osude Pobaltia sa v roku 1939 rokovalo medzi Moskvou a Berlínom hneď dvakrát. V tajnom dodatku paktu Ribbentrop-Molotov z 23. augusta si Lotyšsko a Estónsko nárokoval Sovietsky zväz, Litvu naopak nacistické Nemecko.
Stalin a Ribbentrop si potriasajú rukami po podpise paktu v roku 1939. (zdroj: Bundesarchiv)Po zavŕšení spoločnej kampane proti Poľsku sa však Hitlerovi a Stalinovi emisári dohodli nanovo. Podľa ďalšieho doplňujúceho dodatku k Zmluve o usporiadaní hraníc a o priateľstve medzi Nemeckom a ZSSR z 28. septembra, sa napokon aj Litva, s výnimkou prístavu Klajpeda s okolím, dostali do sféry záujmu sovietov.
Hitler sa potreboval sústrediť na plánovanú vojnu na západe, Stalin tak mal v Pobaltí voľnú ruku, a preto sa rozhodol čo najrýchlejšie to využiť.
Nasledujúce týždne a mesiace teda slúžia ako názorný príklad toho, ako Moskva kombináciou nátlakovej diplomacie, snahou o izoláciu a priamymi vojenskými vyhrážkami dokázala bez väčších prekážok obsadiť ďalší kus východnej Európy.
Svoj postup rozčlenila do troch fáz, tie zahŕňali najskôr vojenské základne, potom štátny prevrat a nakoniec deklarovanú „vôľu“ začleniť sa do rodiny sovietskych republík.
„Chceme vás chrániť“
Všetko sa začalo návštevou estónskeho ministra zahraničných vecí Karla Seltera v Moskve, počas ktorej obe strany mali dojednať podmienky novej obchodnej zmluvy. Jeho sovietsky náprotivok Vjačeslav Molotov však o obchode a hospodárstve vôbec nehovoril, svojho partnera rovno omráčil požiadavkou na zriadenie vojenskej základne a namiesto obchodnej zmluvy mu navrhol uzavrieť dohodu o „vzájomnej pomoci“.
Keď dostal negatívnu odpoveď, neváhal konfrontovať svojho partnera s údajným želaním estónskej „širokej verejnosti“, s bezpečnostným záujmom a pokračoval: „Keď s nami nechcete uzavrieť pakt o vzájomnej pomoci, budeme musieť pre zaistenie našej bezpečnosti využiť iné cesty, možno omnoho krutejšie a zložitejšie.
Prosím Vás, nenúťte nás uplatniť voči Estónsku silu.“ Už 28. septembra 1939 tak ďalšia estónska delegácia v Moskve podpísala spomínanú zmluvu a čoskoro – 5. a 10. októbra – ju jeden po druhom nasledovali aj zvyšné pobaltské štáty.
Výsledkom prvej fázy sovietizácie tak bolo zriadenie vojenských námorných, pozemných i leteckých posádok, pričom do Estónska a Lotyšska sa v nasledujúcich týždňoch presunulo 25-tisíc a do Litvy 20-tisíc sovietskych vojakov, aby „chránili“ spoločnú bezpečnosť a dobré priateľské vzťahy. Treba dodať, že uvedené sovietske kontingenty zhruba zodpovedali početnému stavu jednotlivých pobaltských armád.
Sovietsky zväz sa pritom zaviazal nezasahovať do vnútorných záležitostí troch štátov, ich politický život mal nerušene pokračovať ďalej. V tom čase však už aj na politickom fronte operovali miestne, i keď len miniatúrne, komunistické strany a pozvoľna začali vyvíjať horúčkovitú aktivitu.
„Provokácie nemôžeme tolerovať“
K naštartovaniu ďalšej fázy sovietizácie napomohla sovietsko-fínska vojna. Moskva konfrontovala Helsinki s rovnakou požiadavkou na zriadenie vojenských základní. Fíni sa však na prelome rokov 1939/1940 postavili na húževnatý odpor.
Z vojenských základní v Estónsku sa preto vykonávali vojenské nálety na fínske ciele, tie však „omylom“ zhadzovali bomby aj na vojenské a civilné objekty v Estónsku, t. j. oficiálne ešte stále neutrálneho štátu.
Ďalšia rana dopadla na Litvu. Miestna komunistická diverzia cielene vyvolávala konflikty a útoky na prítomných sovietskych vojakov. Moskva tak čoskoro obvinili litovskú vládu z protisovietskych provokácií a žiadala postaviť pred súd litovského ministra vnútra a šéfa polície.
Demonštrácia v Rige v roku 1940. (zdroj: Neznámy autor/Wikipedia)Sovietsky komisár Vjačeslav Molotov potom zaslal svojmu litovskému kolegovi Juozasovi Urbšysovi ultimátum, v ktorom ho okrem iného žiadal aj o rekonštrukciu vlády a posilnenie vojenskej bezpečnosti, samozrejme, opäť v záujme posilnenia bezpečnosti.
V beznádejnej situácii, keď malej pobaltskej krajine nikto nebol ochotný pomôcť, litovská politická reprezentácia rezignovala a podvolila sa. Na formovaní novej prosovietskej vlády sa tak už priamo podieľal sovietsky emisár Vladimir Dekanosov.
Rovnaký scenár sa na jar roku 1940 opakoval aj v Lotyšsku a Estónsku. Do čela pobaltských „ľudových“ vlád sa tak postavili buď komunisti, ľavicoví žurnalisti, alebo jednoducho Moskve naklonení ľudia.
Napríklad v Lotyšsku sa na premiérsku stoličku posadil prírodovedec a predseda Spoločnosti lotyšsko-sovietskeho priateľstva Augusts Kirhenšteins, v Estónsku zasa ľavicový básnik Johannes Veres, ktorý sa pod svoju literárnu tvorbu podpisoval pre danú dobu príslovečným pseudonymom Barbarus.
Medzitým Sovietsky zväz posilňoval svoju vojenskú prítomnosť a sovietski vojaci v jednotlivých pobaltských krajinách obsadzovali všetky strategické body – pošty a dopravné uzly, rozhlasové, telefónne či telegrafné ústredne, prístavy a vojenské objekty.
Bolo už len otázkou času, kedy sa aj estónsky, lotyšský a litovský ľud jasne vysloví za pripojenie k veľkej rodine sovietskych národov.
„Vitajte v rodine“
Začiatkom leta roku 1940 sovietski zmocnenci v pobaltských krajinách mali v rukách všetky karty a na svojej strane i vojenskú podporu prítomných sovietskych vojakov. Pre dokončenie štátneho prevratu chýbala len masívnejšia ľudová podpora.
Neváhali preto organizovať „spontánne“ demonštrácie za utuženie priateľských vzťahov so Sovietskym zväzom, počas ktorých dopadala kritika na miestne tyranské vlády.
Zúčastňovali sa ich málo početní komunisti, viac či menej dobrovoľne robotníci z miestnych tovární a v prípade, že účastníkov nebolo dosť, doplnili ich rady sovietski vojaci z miestnych posádok, prezlečení do civilu.
O všetkom mali definitívne rozhodnúť voľby, organizované opäť podľa typického sovietskeho scenára.
Sovietska okupácia v Rige v roku 1940. (zdroj: Neznámy autor/Wikipedia)V polovici júla 1940 v troch pobaltských krajinách prebehli prvé socialistické voľby s jednotnou kandidátkou ľudových frontov a povinnou účasťou. Výsledok už nikoho nemohol prekvapiť – v miestnych parlamentoch na Litve, v Estónsku i Lotyšsku prosovietski kandidáti získali zhodne vysoko nad 90 % kresiel.
Okupačný proces tak mohol byť zavŕšený poslednou fázou sovietizácie – 21. júla 1940 nové parlamenty troch pobaltských štátov požiadali o pripojenie krajín k Sovietskemu zväzu ako nové zväzové republiky.
Všetko ostatné už pokračovalo v slávnostnom duchu. Najvyšší soviet v Moskve postupne a so všetkou pompou 3., 5. a 6. augusta 1940 odhlasoval pripojenie Litvy, Lotyšska a Estónska do spoločného a, prirodzene, už večného zväzku.
Bilancia jedného roku
Už o rok neskôr si pobaltské krajiny prešli ďalším dramatickým vývojom, keď v rámci nacistickej operácie Barbarossa sovietsku okupáciu vystriedala nemecká. Napriek tomu v prvých dňoch a týždňoch Litovčania, Lotyši a Estónci nemeckých vojakov neraz aj vítali.
Niet sa čomu čudovať. Bilancia rokov 1940/1941 pod sovietskou kontrolou bola strašná. Politickú sovietizáciu totiž sprevádzala aj krutá sovietizácia spoločnosti. Represie sa nedotkli len starej politickej reprezentácie (napríklad estónsky a lotyšský prezident Konstantin Päts a Kārlis Ulmanis boli zatknutí a deportovaní, litovský prezident Antanas Smetona stihol emigrovať), ale predovšetkým širokých vrstiev spoločnosti.
Do troch pobaltských krajín okrem vojakov vtrhli aj jednotky NKVD, aby tu realizovali svoj program čistiek. Za jeden rok sovietskej prítomnosti bolo na Sibír či do Kazachstanu deportovaných 34-tisíc mužov, žien a detí z Litvy, 15-tisíc z Lotyšska a 10-tisíc z Estónska.
Červený teror postihol každého, na koho padlo označenie „triedny nepriateľ“ a kulminoval krátko pred nemeckou inváziou do Sovietskeho zväzu. S cieľom vyčistiť priestor od akýchkoľvek protisovietskych živlov mu priamo na popraviskách alebo v ďalekých sibírskych gulagoch padli za obeť desaťtisíce ľudí.
Text pôvodne vyšiel v magazíne Historická Revue.
