Vo veľkonočných zvykoch sa spája kresťanská tradícia so židovskou, cirkevné s magickým, vítanie nového života s úsilím odvďačiť sa za prejavenú pozornosť. O veľkonočných tradíciách rozpráva etnologička Marta Botiková.
Veľkonočné polievanie a šibanie – kde sa u nás vzalo? Je to slovenské špecifikum?
Určite to nie je naše špecifikum. Práve naopak, je to veľmi rozšírená obyčaj. Vychádza zo starodávneho predkresťanského, ale aj zo židovsko-kresťanského komplexu obyčají, ktoré sú spojené s vítaním jari, s obnovou života a prírody.
Treba začať tým, že Veľká noc je asi jediný lunárny sviatok v cykle našich výročných sviatkov. Oslavujeme ju v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Takže Veľká noc môže byť medzi 22. marcom a 25. aprílom.
Tiež je to jeden zo sviatkov, ktorý sa oslavuje naprieč kresťanskými cirkvami.
Prof. PhDr. Marta Botiková, CSc.
- Pôsobí ako profesorka a garantka štúdia etnológie na Katedre etnológie a muzeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
- Venuje sa etnickej problematike, etnickým minoritám, historickým a súčasným migráciám, štúdiu rodiny, vizuálnej etnológii a antropológii.
Je to veľmi všeobecný židovsko-kresťanský sviatok. Začína sa Zeleným štvrtkom, ktorý si kresťania pripomínajú ako slávnosť poslednej večere. Pre židov je to pesachová večera, ktorá im pripomína ich vyslobodenie z egyptského otroctva. Inými slovami Veľká noc je zjednocujúci sviatok.
Obsahuje v sebe aj množstvo predkresťanských predstáv. Pretože kresťanstvo pri svojom nástupe – dnes by sme povedali, že z hľadiska marketingu – nemohlo urobiť inak ako prijať pôvodné staré predstavy, cesta bola integrovať ich.
Dostali sa nielen do ľudového života, ale aj do cirkevného príbehu o Veľkej noci. Mnohé z tých obyčají mali magickú podstatu.
Aké napríklad?
Veľkonočný cyklus má viacero ´predstupňov´. Niektoré sú spojené so zabezpečením krásy a zdravia. Voda – jarné vody, čisté vody - mali očistný účinok, dokonca aj magický.
Mali odniesť pehy, zaručiť peknú pleť. Umývanie v nich bývalo spojené s rôznymi obmedzeniami – nemalo byť napríklad verejné, malo byť nadránom, vodu bolo treba priniesť v ústach.
Niekde sa to v dedinách robilo na Zelený štvrtok, inde na Veľký piatok. Alebo sa vyčesávali vlasy pod vŕbou – aby boli krásne, husté a dlhé. Určite už s nástupom modernity, koncom 19. a už v 20. storočí sa obyčaje, ktorým ľudia verili, stávajú skôr zvykom. Viera z nich postupne unikala.
Aké jarné zvyky ešte predchádzali Veľkej noci?
