Dejiny Povstania sa v jeseni 1944 zväčša končia. Od jeho potlačenia nacistickým vojskom 27. októbra 1944 až do oslobodenia v máji 1945 však museli mnohí prežiť najťažšie obdobie svojho života.
Neboli to len velitelia známi z učebníc a profesionálni vojaci. Okrem nich museli ujsť do lesov tisíce obyčajných ľudí, chlapci, robotníci, učitelia a umelci, ženy, deti, starci, prenasledovaní či zranení, Slováci aj mnohé iné etniká. Tí všetci sa museli zaťať a „vydržať ako partizáni“.
Toto obdobie kládlo pred ľudí mnohé ťažkosti a v lesoch museli prežiť dlhé týždne. Často bez jedla a základných životných potrieb, v surovej zime, skrytí v tmavých úkrytoch či zakopaní v zemi, navyše prenasledovaní esesákmi a udavačmi.
Bol to vzdor tisícov rozmanitých ľudí, ktorí museli vytrvať, pretože sa nechceli viac zapliesť so skompromitovaným režimom alebo boli priamo ohrození.
Spoločenstvo to však prežilo a na jar zišli z hôr.
Ľadová doba
„Vlastne sa neveľa zmenilo a doba je opäť skur***ne ľadová a čo nevidieť zľadovatie ešte aj slnko, ktoré sa do teba zahryzne ako ľudožrút. Dych zamŕzal hneď v ústach, nestihol ani dôjsť k perám, slzy boleli medzi viečkami, ako prechádzali do tuhého stavu a omínali ako cudzí predmet v očiach.“
Sugestívny opis pochádza z poviedky Leopolda Laholu, jedného z našich najoriginálnejších autorov opisujúcich Povstanie. Sám sa v ňom zúčastnil a na vlastnej koži prežil aj ústup do hôr.
V mnohých spomienkach tých, čo museli stráviť v horách poslednú vojnovú zimu, sa opakuje jeden spoločný motív. Strašná zima.
To, že klimatické podmienky boli počas zimy 1944-45 náročné, nám potvrdzuje aj klimatológ.
