Autorka Xenia Makarová pracuje v Nadácii Zastavme korupciu.
V posledných rokoch pribúda na Slovensku rodičov, ktorí sa ozývajú pre vleklé konania o svoje deti. Ombudsmanka Mária Patakyová hovorí, že jej úrad má v tomto smere sčasti zviazané ruky, chce však hľadať spoločné riešenie so všetkými zainteresovanými stranami.
V súvislosti s koronakrízou sa rieši aj otázka dodržiavania súdom nariadeného kontaktu dieťaťa s druhým rodičom. Komisárka pre deti Viera Tomanová považuje súčasný stav za dôvod, keď možno kontakt porušiť. Zaznamenali ste na úrade zvýšený počet otázok k tomu?
Tento druh podnetov sa objavil a aj sme na to reagovali. Som toho názoru, že súdne rozhodnutia treba rešpektovať, ak príslušné orgány neprijmú také opatrenia, ktoré by plnenie týchto rozhodnutí znemožňovali alebo vylučovali. Ide teda najmä o prípady povinnej karantény alebo ak rodič, či dieťa vykazujú príznaky ochorenia a podobne.
Aj v takýchto prípadoch by však mali rodičia hľadať spoločné alternatívy, ako primeraným spôsobom zachovať kontakt druhého rodiča s dieťaťom, napríklad cez telefón, Skype a podobne.
Chráni Viera Tomanová práva detí? Zisťoval Pavol Fejér Čítajte Čo z oblasti sporov o deti riešite v kancelárii verejného ochrancu práv najviac?
Vo vzťahu k takzvaným rodičovským sporom je naša kancelária čiastočne limitovaná, pretože pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje najmä na štátne orgány, kým súdy sú vylúčené z pôsobnosti kancelárie. Výnimkou je len dĺžka súdneho konania a v niektorých prípadoch otázka iniciovania disciplinárneho konania.
Na čo sa v tejto oblasti najviac sťažujú rodičia?
Vnímame najmä nespokojnosť jedného alebo druhého rodiča v súvislosti s dĺžkou súdneho konania, alebo s krokmi úradov práce, ktoré často vykonávajú úlohu kolízneho opatrovníka dieťaťa (zastupujú dieťa, pozn. red.).
K nám sa dostávajú najmä veci, kde nie je zhoda medzi rodičmi. Preto sú tieto prípady charakteristické tým, že jeden z rodičov vníma, že úrad práce koná v záujme druhého rodiča. Snažíme sa výrazne dávať do pozornosti rodičom fakt, že osobitne pri činnosti kolízneho opatrovníka je jeho povinnosťou prihliadať na najlepší záujem dieťaťa, a nie sa prioritne zameriavať na záujmy rodičov.
To je niekedy ťažké rodičom vysvetliť. V tejto oblasti by sa mala určite zlepšiť edukácia rodičov, aby si uvedomili, že oni sa hádajú ako dvaja dospelí ľudia, ale rodičovská zodpovednosť by mala byť v tom, že by si mali uvedomiť následky svojho konania pre deti.
Odborníci tento fakt evidujú a nazývajú to znížená rodičovská kompetencia. V mnohých sporoch sa však dá skutočne nájsť pochybenie kolíznych opatrovníkov. Už vaša predchodkyňa Jana Dubovcová poukazovala na ich dvojakú úlohu, ktorá ich dostáva do podivnej situácie. Evidujete tieto nedostatky naďalej?
Samozrejme, ich pôsobnosť spadá do záberu nášho úradu. Zisťujeme, ako úrady realizujú sociálnoprávnu ochranu dieťaťa a potom aj funkciu kolízneho opatrovníka. Nemožno však všeobecne konštatovať, že by činnosť úradov práce bola v prevažnej či podstatnej miere nesprávna alebo porušujúca práva maloletého dieťaťa.
Čo sa týka tej dvojroly, pani Dubovcová tomu vo svojej správe z roku 2013 venovala jednu z podstatných námietok. Súčasná právna úprava vyžaduje od úradov práce v pozícii kolízneho opatrovníka, aby pre súd zisťovali rodinné prostredie. Súd to potrebuje na rozhodovanie a ide o jeden z najdôležitejších dôkazov.
Zároveň sa však prehliada, že tá istá osoba, teda kolízny opatrovník, sa má dostatočne odosobniť od tejto analýzy a má začať prihliadať len na najlepší záujem dieťaťa. Právna úprava v tejto oblasti sa napriek kritike nezmenila.
“Všetky konania vo veci detí by mali prebehnúť čo najrýchlejšie, pretože záujem dieťaťa sa, samozrejme, v čase mení.
„
Ktoré problémy podľa vás dieťa a jeho najlepší záujem ohrozujú najviac?
Narážame predovšetkým na realizáciu výkonu súdnych rozhodnutí (ide o situáciu, keď súd rozhodol o styku dieťaťa s druhým rodičom, ale pre obštrukcie prvého rodiča sa tak dlhodobo nedeje. Vtedy druhý rodič žiada súd, aby v praxi vykonal to, o čom rozhodol (teda o výkon súdneho rozhodnutia, pozn. red.). S týmto sme sa stretávali aj vlani, aj rok predtým.
Narážame napríklad na to, že neexistujú lehoty na rozhodnutie súdu, či vôbec k výkonu pristúpi a ak áno, kedy. Všeobecne však naďalej platí, že všetky konania vo veci detí by mali prebehnúť čo najrýchlejšie, pretože záujem dieťaťa sa, samozrejme, v čase mení.
Na tento problém sme narazili a chceme ho riešiť v spolupráci so všetkými zainteresovanými subjektmi. Pretože nerealizovaním súdnych rozhodnutí konfliktná situácia medzi rodičmi ešte graduje a môže viesť až k neblahým dôsledkom.
Napríklad?
Môže to vyústiť do afektívneho správania jedného alebo druhého rodiča a dokonca aj k takému vtiahnutiu maloletého dieťaťa do konfliktu rodičov, že to bude mať trvalé negatívne následky na jeho ďalší psychický či fyzický vývoj.
Pred niekoľkými rokmi sa výkony rozhodnutia robili bežne. Ale po niekoľkých kauzách, keď verejnosť videla na videách, ako sudca či súdny úradník berie plačúce a brániace sa dieťa zo školy či škôlky, sa teraz tohto úkonu sudcovia akoby boja. Samozrejme, pre dieťa nejde o ideálny priebeh. Z pohľadu rodiča, ktorý sa napríklad rok a pol nevie dostať k dieťaťu štandardnou cestou, hoci má papier od súdu, ste však často poslednou možnosťou.
V tomto prípade vieme do toho najefektívnejšie vstúpiť práve na základe prieťahov v súdnom konaní. A odpovede od súdov sa zväčša odvolávajú na preťaženosť súdov.
Samozrejme, z pohľadu prieťahu to nie je akceptovateľné, ale keďže tam nie je subjektívne pochybenie sudcu, ťažko iniciujeme nejaké disciplinárne konania. Určite by sa pozornosť súdov mala v tejto oblasti venovať tomu, aby sa výkon zabezpečil v maximálne krátkom čase.
Ak to berieme tak, že neskorá spravodlivosť – žiadna spravodlivosť, v tomto prípade to platí stopercentne. Pretože na to dopláca nielen druhý rodič, ale najmä samotné dieťa.
Cez čiaru: Prečo je spor o dieťa na Slovensku boj s veternými mlynmi? Čítajte Nepomohlo by opäť zaviesť nejaké rozumné lehoty?
Komunikovala som o tom s ďalšími kolegami a dospeli sme k záveru, že aj keď v minulosti lehoty boli, nedodržiavali sa práve pre preťaženosť súdov. Vo všeobecnosti sú tieto spory po psychickej stránke pre sudcov veľmi náročnou agendou. Pracujete nielen s deťmi, ktoré je každé individuálne, ale aj s rodičmi. Otázka lehôt – či, kde a aké lehoty zaviesť – je nepochybne namieste, ale treba ju zvážiť aj po vyhodnotení našich aktuálnych reálií.
Nejaké riešenie je však zjavne potrebné.
Určite. Jedným je aj personálne posilnenie a špecializácia sudcov, ktorí sa týmto prípadom venujú. Možno tu sa treba pozrieť na tzv. cochemský model. Ten celý proces akoby delí na viac častí.
V prvej časti sa súd venuje rodičom, aby sa cielene dostali k dohode a pochopili, že to, čo robia, má následky nielen pre nich, ale aj pre dieťa. Aby skrátka boli ochotní sami dospieť k dohode. Lebo ak nie, nasleduje autoritatívne rozhodnutie súdu podľa toho, čo vyhodnotí ako najlepšie riešenie pre dieťa.
Veľmi silnú úlohu hrajú v týchto sporoch advokáti. Niekedy ako keby celú situáciu vyostrovali s cieľom celý proces predlžovať, čo až vyvoláva dojem, že im ide najmä o ich biznis.
V rámci Slovenskej advokátskej komory je vytvorená skupina takzvaných rodinných advokátov, ktorí sa sami aj v súvislosti s "Cochemom" zaviazali, že budú dávať právne poradenstvo klientom tak, aby zároveň nešlo proti záujmom dieťaťa.
To je veľmi dôležité, pretože rodič, ktorý sa obráti na advokáta, sa v konaní stretáva s druhým rodičom a jeho advokátom. Je rozhodujúce, aké zbrane títo advokáti budú využívať. A myslím si, že advokáti si to uvedomujú.
Je výborné, že to komora už rieši, ale existuje množstvo prípadov, kde advokáti používajú nástroje na predlžovanie sporu a blokovanie jedného z rodičov od kontaktu s dieťaťom. Robí sa to aj cez oznámenia o domácom násilí.
“Nájsť hranicu medzi využitím a zneužitím práva je veľmi náročné.
„
Nájsť hranicu medzi využitím a zneužitím práva je veľmi náročné. Tým, že ide o postup orgánov činných v trestnom konaní, prokuratúry a súdov, máme jednoducho pribuchnuté dvere.
Z podnetov, ktoré dostáva kancelária verejného ochrancu práv, vnímam výraznú nespokojnosť aj s tým, ak sa preruší či odloží riešenie tohto skutku. Tam hrajú úlohu aj advokáti, ktorí by mali svojim klientom vysvetliť, že tieto opatrenia by sa mali využívať len tam, kde je to naozaj dôvodné.
Pochybnosti sa vynárajú aj pri sudcoch, keď to vyzerá, že množstvo chýb v konaniach už nemôže byť náhoda. Možno napríklad v súvislosti s nedávnou raziou NAKA u viacerých sudcov a po medializovaných rozhodnutiach "na objednávku" očakávať, že by sa spätne prehodnocovali aj niektoré súdne rozhodnutia v prípade sporov o deti?
Neviem, či takéto podnety prídu. Ak by však k tomu došlo, vždy je dôležité, či a aké dôkazy predloží účastník konania a aké dôkazy sa aj nám či iným orgánom podarí nájsť. Samotná skutočnosť, že sa rodič s konečným rozhodnutím súdu nestotožňuje, však nie je dôkaz o vydaní rozhodnutia "na objednávku".
Chcete sa k opakovaným problémom a porušeniam postupne stretnúť so všetkými zainteresovanými úradmi, komorami a stranami. Čo od tých stretnutí očakávate?
To, aby sme si nastavili schému, čo môžeme očakávať a dosiahnuť. Verejný ochranca práv môže ísť až na úroveň mimoriadnej správy pre Národnú radu.
Aké reakcie by však na takúto správu prišli, neviem. Preto som sa rozhodla ísť cestou diskusie a možného spoločného predstavenia záverov. A práve toto obdobie považujem za vhodné na začatie komunikácie s dotknutými organizáciami.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
