Do dediny vedie poľná cesta. O žiadnej asfaltke nechyrovať, polia sa obrábajú ručne, chalúpky majú slamené strechy a na okraji zrázu stojí stredoveký kostolík.
Sme na slovenskom vidieku pred vyše sto rokmi. Ľudia tu o nových vynálezoch iba čítali v novinách. Takým je aj tá zvláštna mašinka od vynálezcu Edisona. Má skrinku a trúbu, cez mikrofón nahráva záznam na valčeky.
Dedinčania sú sprvu nedôverčiví, jeden sedliak si pred prístrojom skladá klobúk, akoby to bol nejaký velebný pán.
Postupne sa však uvoľňujú a spievajú do prístroja piesne, ktoré spievali celé generácie pred nimi. Sedliačky majú nedeľný kroj, sukne a čepce, muži gate, čižmy, klobúky. Na dvore sa ich zoskupuje čoraz viac a ďalší zvedavci nakukujú cez plot, psík na priedomí si oblizuje labu.
Celý výjav z roku 1907 zachytáva fotografia. Sú na nej dedinčania z Dražoviec a pri prístroji položenom na okne chalúpky stojí mladý muž. Prišiel až z Budapešti, ale nespráva sa namyslene a nepotrpí si na konvencie.
Akademický profesor si s dedinčanmi rozumie oveľa lepšie ako s malomeštiakmi. Zapisuje melódie a rozumie aj slovenčine vrátane tej v šteklivých pesničkách. Je to Béla Bartók. Jeden z najvýznamnejších autorov hudby 20. storočia, ktorého meno pozná celý svet.
Nabrať piesne do mašiny
„Počasie ma strašne oklamalo. Zdanlivé jarné počasie sa zrazu premenilo na snehovú metelicu. A ja tu stojím bez kožucha a bez čižiem. Ale aj tak sa veľmi teším na dedinu, na ľud, na staré piesne... Milý národ! Ako sa zhromažďujú okolo môjho fonografu, ako sa usilujú, aby som nabral čo najviac piesní do tej mašiny. Zaujíma ich predovšetkým veľká ,trúba‘.“
Nadšené slová písal Béla Bartók v liste z Dražoviec 3. februára 1909.
