Druhá svetová vojna si u nás svoje obete vyberala aj dlho po jari 1945. Celé Slovensko bolo zamorené mínami a inou nevybuchnutou muníciou a tá zabíjala ešte roky po ukončení bojov. Najčastejšie poľnohospodárov a robotníkov, ale aj výletníkov či deti.
„Nešpekulujte s mínami! Keď chcel v týchto dňoch lesný a poľný hájny Jakub Vrabčák v Hradisku pod Vrátnou rozobrať mínu a výbušninu z nej dať do vápencového lomu, mína vybuchla a odtrhla Vrabčákovi jednu ruku a druhú zmrzačila tak, že ju treba amputovať,“ uverejnil v auguste 1947 Demokratický týždenník krátku správu, ktorej v tom čase zrejme už málokto venoval pozornosť.
Pri lesníkovi stálo šťastie, hojne v tom čase totiž bolo aj oveľa tragickejších informácií. Míny zabíjali nečakane, skryté v pôde, až sa okoloidúci smoliar ocitol na nesprávnom mieste. Najviac obetí, pochopiteľne, úrady či rôzni obecní zapisovatelia počítali týždne a mesiace po nastolení mieru, teda presne pred 75 rokmi.
Ťažké pozemné boje spojené s leteckými útokmi na Slovensku prebiehali od jesene 1944 do jari 1945, pričom si vyžiadali nielen ľudské životy, zničené obydlia či celú infraštruktúru, ale aj zamorenie krajiny obrovským množstvom munície – najmä nemeckej a sovietskej, ale napríklad tiež rumunskej.
Kde Nemci budovali a zdokonaľovali svoje obranné pozície, tam sa chránili aj pozemnými mínami. Takto bolo postihnuté takmer celé Slovensko, najviac však severovýchod krajiny, Liptov, Orava, Kysuce či Horehronie, no i južné a juhozápadné oblasti s Bratislavou, vrátane tých patriacich počas vojny Maďarsku.
Podvody s číslami
Skryté míny a munícia znamenali zákerné riziko pre mnohých, ako dokazujú dobové články a svedectvá.
